Medzi svetmi

11. Kapitola

   Nemohla som sa prezliecť, museli sme pokračovať. Bolo mi jedno, že vonku je chladno. V krvi som mala toľký adrenalín. Nie kvôli tým ľuďom, čo nás prenasledovali. To bolo nič oproti tomu, čo som videla, cítila, počula tam dolu pod vodou. Neviem tomu však pochopiť. Myslela som, že za posledné mesiace, čo som strávila v týchto lesoch som sa čo to naučila o živote. Nenaučila som sa však nič. Až teraz, keď som za ňou skočila som videla svet. Počula som tlkot lesa. Cítila som, ako ním preteká život, akoby pretekal mojimi žilami. Pozrela som sa na ňu a ona ukázala na svoju nohu. Hojila sa. Kým sme vyšli vonku, bola úplne zahojená. Išli sme bez slova vedľa seba. Ona ako zviera, ja ako človek. Nechápala som prečo išla stále so mnou. Bola predsa už vyliečená. Nebola viac závislá na mojej pomoci. Aj napriek tomu išla stále so mnou. 

   Tesne pred zotmením sme sa utáborili. Vybrali sme miesto za mohutnou skalou, ktorá nás chránila pred vetrom. Ochladilo sa. Jeseň je skoro na konci, na jej miesto nastúpi zima. Nie som si istá, či ju prežijem. Po dnešku sa však vrátiť nechcem. Stratila by som to málo, čo som sa práve naučila a to nemôžem dopustiť. Tak či tak sa nemôžem vrátiť, takže radšej umriem v lese, s kúskom lásky v srdci ako tam vonku, vo svete plnom nenávisti. 

   Rozložila som stan, založila oheň a začala si vyzliekať mokré oblečenie. Adrenalín ustúpil a ľadové oblečenie konečne dalo o sebe vedieť. Laň si sadla k ohňu a sledovala každý môj pohyb. Začervenala som sa. Predtým som chodila nahá po lese bez kúska hanby, aj keď okolo boli zvieratá. Ona však nebola len laň. Bola z časti človek ako ja. A tá jej časť ma privádzala do rozpakov. Ja som ju videla nahú a cítila som hanbu aj za ňu. Mráz mi však už prechádzal až ku kostiam a ja som akosi zabudla na tú jej ľudskú časť. Stála som pred ňou tak, ako ma stvorili. Zvieracími očami si ma prezerala. Pri každej jazve sa na chvíľu zastavila a potom prešla na ďalšiu. Musela som sa pohnúť, jej pohľad ma mrazil ešte viac ako chladný nočný vzduch. Oblečenie som rozprestrela blízko ohňa, aby sa čo najskôr vysušilo a sama som si sadla veľa nich k nemu. Nohy som si prisunula k hrudi a tak aspoň kolená zakrývali moje prsia. Takto schúlená som sa snažila zohriať. Ani oheň, ani toto moje klbko mi však nepomáhali. Bola som však tak vyčerpaná, že by som sa nezvládla postaviť a zobrať spací vak na seba. Takže takto zomriem? Na nejaké podchladenie? 

   Ona na mňa len hľadela, nechcela som sa jej však pozrieť do očí. Odkedy sme sa striasli mojej minulosti, jej pohľad ma mrazil viac ako predtým. Akoby som jej ublížila. Zabodla do nej niečo a teraz ma chcela zahubiť. Preto som svoj pohľad zamerala na plamene. Fascinujú ma. Ako si bezstarostne tancujú. Vyzerajú tak šťastne. Aj ja by som si najradšej zatancovala. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy tancovala. A nie len to. Keby nie jej, dlho by som ani neprehovorila. Aj keď som rozprávala len ja, po dlhej dobe som viedla dialóg. Pozrela som smerom kde ležala, no nebola tam. Skôr ako som sa stihla poobzerať kam zmizla, zozadu sa ma dotkla jej srsť. Ľahla si tak, aby som bola presne v strede jej tela. Jej telo bolo azda teplejšie ako samotný oheň. Opatrne som zdvihla hlavu a pozrela jej do očí. Videla som v nich boj. Boj proti chladu a niečomu, čo neviem presne opísať. Láskavosť? Starosť? Záujem? Sama presne neviem. "Môžem sa pritúliť?" spýtala som sa jej a ona len prikývla. Ľahla som si k nej čo najbližšie to šlo. Už som sa netriasla chladom, nemala som ani potrebu obliecť sa. Z jej tela vyžarovalo nie len teplo ale aj život. Nádej. Nádej, že prežijem. Už som nemala pocit, že v zime zamrznem. Nahradila mi domov. Nepotrebovala som stan ani oblečenie, ba ani oheň. Mohla som byť nahá, pri nej a to bolo všetko, čo som potrebovala. Potrebovala som práve ten pocit, ktorý ona vo mne vyvoláva. 

   "Ďakujem," únava mi spojila viečka a ja som upadla do spánku s úsmevom na tvári a s teplom v srdci.

Domek