Medzi svetmi

Kapitola 10

Nepočula som nič iné len šepot. Jej kroky sa strácali v lístí a mňa ťahali vpred hlasy. Volal ma domov, moja milujúca matka, moje sestry a bratia. Vábilo ma len tak ľahnúť do machu nechať sa zarásť, splynúť cítiť ako si zem berie všetky živé bunky, ktoré v sebe ešte mám. Cítila som rozklad. Zápach sa šíril okolím lenže vnímala som ho len ja. Dovolila som človeku dotknúť sa perfektne fungujúceho mechanizmu špinavými rukami. Ak niekto mohol za môj skon bola to ona. Tá, ktorej cesta sa niesla v mojom tieni. V tieni tak veľkom, že to nemohol tvoriť jeden tvor. Avšak stalo sa. Dievča vyliezlo na srnčí chrbát a nechávalo sa niesť. Kráčali sme pomaly a majestátne. Cítila som tlkot jej srdca. Bola natlačená na mojej srsti a nežne ma hladila po bokoch. Na chvíľu som cítila, že aj naše svaly konajú rovnaký pohyb, že aj keby jedna krvácala rana sa otvorí aj druhej. Človek sa stal zabudnutým členom veľkého spoločenstva. Spoločenstva živej hmoty. Ja som len priviedla cudzinca späť domov.

Prečo som sa však cítila ako cudzinec ja? Akoby ma už tráva nechcela niesť. Slnko hriať a voda živiť. Ísť ďalej so záťažou na chrbte ma bolelo stále viac a viac. Potrebovala som zastať. Trošku si oddýchnuť, ochutnať znova dávku čistej zeme ktorá vyvierala na povrch v podobe vody avšak pri pohľade na lesklú hladinu, pri ktorej sme zastavili ma striaslo. Počula som ako šepkala. „Si príliš chladná pre tieto horúce dni. Z tvojich ľudských očí sála niečo čo zabíja život naokolo." Pozerám sa na seba a cítim ako mi mrznú vnútornosti. Hľadíme jedna na druhu v odraze polo zľadovatenej vody. Chcem skočiť. Chcem rozbiť ten nedokonalý obraz chcem vymazať anomálie, ktorý som priniesla do svojho sveta. Som to ja. Už len to že dýcham berie kyslík iným. Zaberám priestor. Aj keď sa to nezdá ale ani môj domov nie je dokonalý. Sú tu trne, ktoré tak pripomínajú ten svet vonku. Že aj napriek tomu z akej čistej dokonalosti som stvorená moje myšlienky ma robia nedostatočnou. Som zviera. Viem behať viem sa skrývať viem loviť a viem byť lovená. Myslím na hlad a smäd. Som človek. A veľký rozdiel v tom nie je. Aj oni utekajú a ukrývajú sa. Lenže oni myslia aj na smrť. Myslia na život na život po živote a ten ďalší keď už všetko pominie. Čo však keď sa to spojí? Keď zviera zrazu stojí pred vodou a myslí na koniec? Videli ste niekedy zviera dobrovoľne umrieť? Nie. Preto aj ona bola prekvapená keď som sa hodila do studenej vody.

V chlade som sa cítila dobre. Všade bola tma a ticho, ktoré mi tak chýbalo. Nevidieť a nepočuť mi na chvíľu pomáha zabudnúť na to, že som iná. Všimla som si jedno. Ľudia čakajú na veľa vecí v rôznych časoch. Ale na čo myslia pernametne? Na koniec. Koniec dňa koniec roka koniec nejakého obdobia a nakoniec aj na ten samotný koniec. Takto fungovala aj príroda. Čakala na koniec zimy na návrat dobra a nakoniec aj na to čo oni. Prečo však čakať?

V obklopení stálej tmy som nejak nadobudla pocit, že je načase odísť. Vziať svoju skutočnú podobu a vybrať sa na cestu. Už viac nečakať. Kráčať nahá len s telom slabším než čokoľvek iné. Nezastavovať sa. Jednoducho sa len vynoriť znova v inej koži zakaždým keď o sebe začnem pochybovať. Niekde vnútri som vedela, že to zvládnem. Že už viac nebudem zaťažovať svoju drahú matku a predám jej všetko svoje trápenie. Viem, že ona si ho vezme. Prostredníctvom zlého dá život niečomu novému bude to milovať bude si to chrániť tak ako chráni všetky deti svojej ríše. Avšak bola som ďalej jej dieťa? Bola som súčasť jedného veľkého celku? V podstate áno. Oživila som tradície. Priviedla som domov moju sestru dala jej časť mňa. Spojila som ju s druhým svetom. Ukázala už dávno zabudnuté dávno nepochopené. Preto sa ponorila za mnou. Preto videla moju tmu a počula moje ticho. Rázom chápala. Chápala čo je zač čo má v rukách čo ma vo svojej moci. Zrazu jej slnko neprišlo len ako bod na oblohe. Bolo to jej rodisko. Miesto z ktorého pochádza a kde nakoniec aj ostane. Videla tam nás. Vytiahla naše mokré tela z vody utrela ich a zahriala aby sme vedeli kráčať. Stále však ako človek a laň. Stále jedna pre druhú. Stále s pochybnosťami. Pretože som bola stále zviera, ktoré myslelo ako človek a ona bola človek, ktorý myslel ako zviera.

Sabik