Medzi svetmi

13. Kapitola

   Zima plynula a to, čo bolo medzi nami sa prehlbovalo. Puto čistejšie než samotný sneh padajúci z oblohy. Na začiatku som sa zimy bála, teraz nechcem aby skončila. Vždy keď sa obloha otvorila, zmenila svoju podobu, vzala ma za ruku a tancovali sme. Nie ľudské tance. Naše pohyby sa skôr podobali na pohyby stromov vo vetre. Gravitácia vtedy neexistovala. Vznášali sme sa vo vzduchu a chytali na telá vločky. Držali sme jedna druhú, akoby mohla odletieť preč. Báli sme sa straty? Určite. Nechceli sme sa jedna od druhej pohnúť. Vždy keď som sa vzdialila, aby som nám našla niečo jesť, nevydržala som dlho. Vrátila som sa skôr ako kedysi. Nedokázala som byť dlho bez nej. Bez jej očí, v ktorých už neboli ľadové kryhy. Namiesto nich tam boli snehové vločky. Krásne ako ona sama, o to jedinečnejšie tak ako aj ona je jedinečná. Takto sme strávili väčšinu dní. Tancom, hľadením jedna na druhú, občas som niečo rozprávala a ona ma pozorne počúvala. Aj presúvanie sa bolo teraz na druhej koľaji. Nepohybovali sme sa každý druhý deň len občas a nie veľmi ďaleko. Vždy ma však niesla na chrbte a ja som tak mohla z jej chrbta sledovať okolie. Aj keď od stretu s nimi prešiel nejaký čas, nemala som z toho dobrý pocit. Boli sme hlboko v lesoch dobrý kus zeme od akejkoľvek civilizácie. Ako je možné, že sa dostali tak blízko? Dúfala som, že ak zomriem pre ľudstvo, zomriem aj pre nich. Lenže oni nie sú ľudia. Veľakrát som sa o tom presvedčila a toto to zaklincovalo. Nezastaví ich nič len moja smrť. Skutočná. Nie tá spoločenská. Smrti som sa nebála tak, ako som sa bála tej jej smrti. Tak krásny tvor. Neprežila by som keby mojou vinou... Nie! Nemysli nato Rose. Nič také sa nestane našepkával mi vnútorný hlas a ja som si musela na ňu ľahnúť a poriadne ju objať. Ako sme tak šli a mnou prechádzalo naplno jej teplo, zaspala som. 

   Zobudila som sa na neskutočný rachot. Nacvičeným pohybom som rýchlo vstala a chcela schytiť luk a šíp, tie som však nemala tam, kde zvyčajne boli. Pozrela som sa smerom, odkiaľ ten zvuk išiel a začala sa náramne smiať. Neskutočne mi odľahlo ale to čo som zbadala. Snažila sa postaviť stan. Na tom by nebolo nič vtipné keby sa nezamotala do šnúrok, plachty, ešte aj tyče mala kade tade omotané okolo seba. Pozrela na mňa a zvrčala. "Prepáč ja si len nemôžem pomôcť. Už ti idem pomôcť," samozrejme nešla som hneď ešte chvíľu som sa smiala. Nikdy som nechápala, ako niekto nemôže vedieť postaviť stan alebo ako to, že je to pre niekoho tak náročné. Stan som vedela postaviť skôr ako som sa vôbec naučila poriadne rozprávať. Teraz tu predo mnou stálo dievča, ktoré pravdepodobne stan nikdy ani nevidelo. Pomohla som jej dostať sa z toho. Chvíľu to trvalo no zvládli sme to. Ukázala som jej, ako sa správne stavia a do pár minút náš príbytok znovu stál. Oheň horel tiež do pár minút a znovu to vyzeralo, akoby sme sa nikam ani nepresúvali. "Ako ti napadlo, že budeš sama stavať stan?" nedalo mi to, musela som sa spýtať. "Ja... neviem," nepozrela na mňa, hľadela pevne do zeme. "Chcela si mi pomôcť?" odpoveď však neprišla. Sedeli sme vedľa seba ticho a sledovali tancujúce plamene.

   Znovu začalo snežiť. Teraz som sa však postavila ja a natiahla k nej ruku. Váhala. Len na ňu pozerala, zvažovala možnosti. Vybrala si tú, ktorá sa páčila aj mne. Chytila sa ma a ja som ju vyzdvihla na nohy. "Znovu sneží. Znovu tu stojíme ty a ja. Človek s človekom. Aj keď nie s obyčajným človekom. Stále si človek. A ja aj po toľkom čase neviem tvoje meno," povedala som trochu smutne. Naozaj je to tak. Doteraz mi ho nepovedala. Aj keď som sa už toľkokrát pýtala, na toto som odpoveď nedostala. Sledovala moje oči, chcela v nich niečo nájsť. Už aj otvárala ústa no potom si to rozmyslela a odvrátila zrak. "Bojíš sa mi ho povedať?" spýtala som sa a ona rázne krútila hlavou. "Tak v čom je teda problém? Ty to moje vieš. Nechcem ti hovoriť človek alebo tvor alebo laň. Chcem ťa volať tvojím menom," povedala som a ona sa mi znovu pozrela do očí, tentoraz so slzami v nich. "Nemám meno," zašepkala to tak potichu. Začervenala som sa. Nútila som ju povedať mi niečo, čo ani nevie. Nestrácala som však hlavu, vzala jej tvár do rúk aby sa pozerala stále na mňa. "Tak to potom napravíme. Dám ti meno po niečom, čo pre mňa a dúfam, že aj pre teba mnohé znamená. Sneeu. To znamená sneh. Pretože ten nás spojil. Ten teraz padá z oblohy a ten je svedkom toho, čo práve urobím," dopovedala som a naklonila som sa k nej. Zavrela som oči a čo najjemnejšie som sa dotkla jej pier, aby som ju nevystrašila. Nezľakla sa. Práve naopak. Silnejšie sa pritisla na tie moje. Telom mi prešiel prúd tepla. Prešiel od pier, k srdcu až k nohám a vrátil sa späť k perám. To teplo prešlo aj jej telom a takto sa to striedalo. Raz bolo vo mne, raz v nej. Ako elektrina no omnoho silnejšia. Mocnejšia. Človek toto zažije len raz v živote. A ja som to zažila s ňou. 

   Otvorila som oči. V diaľke sa niečo mihlo a o tvár sa mi šuchol šíp. Zacítila som stekajúcu krv na líci. Sú tu...

Domek