Medzi svetmi

Kapitola 2

Ak som niekedy skutočne túžila po smrti bolo to práve teraz. Od toľkého hnevu a smútku som skričala. Hlasno, žalostne a následne sa moje telo zrútilo do trávy. Tej otrávenej trávy, do ktorej ľudia napustili jed. Ľudia, ktorí zabíjali naše deti. Zabíjali seba. Ničili to, čo ich stvorilo, čo im pomáhalo žiť. Nepotrebujú to. Nový svet ich celkom okúzlil. Prišlo im málo čo pre nich robíme. Čo sme pre nich robili. Ponorili sa do niečoho iného. Zapáčila sa im krv a bolesť. Prečo to však vravím? Pretože sledujem tú scenériu. Vidím svoju sestru, svoju nádhernú sestru, ako v utrpení odchádza z tohto sveta. Vidím jej mäso všade naokolo, počujem ako spolu so mnou kričia aj ďalší moji súrodenci. Divoký zvierací ryk naraz ustane a les sa ponorí do smrtiaceho ticha. Ticha ktorým sa ozýva tenký ľudský plač.

Vidím sa. Nakláňam sa nad jazerom a pozorujem svoju „skutočnú tvár." Dlhé biele vlasy ľudského dievčaťa jej padajú na odhalený hrudník. Tmavé oči jej od smútku ešte viac stmavli. Telo nezakrývalo nič. Nový svet by o nej povedal, že je krásna. Ona však videla niečo iné. Na ňu hľadela majestátna laň. Jej skutočná podoba. Moja skutočná podoba. Takto som bola naozaj krásna naozaj silná aj keď súčasť môjho bytia bola aj tá krehká ľudská bytosť. Možno ma práve ona ešte robí tvorom akým som. Akým je každá jedna časť lesa. Bez nej by môj hnev nemal zľutovania. Áno hnevám sa. Na ľudí, na ich ostré zbrane a nepriateľské povahy. Už ani nechcem počítať koľko krát som videla umierať na pohľad nevinné zvieratá. Umierali v bolestiach často len pre potešenie druhých. Umierala som aj ja spolu s nimi. Umierala moja ľudská časť. Preto sa nepremieňam, neviem rozprávať ani cítiť. Nedokážem veriť.

Napriek tomu ma sčasti ľudia nikdy neprestali fascinovať. Nie kvôli tomu čo dokázali alebo čo si myslia, že robia správne ale kvôli ako ich ovplyvňujú city. Často som pozorovala ich neďaleké sídla. Ľudia sa milujú, milujú svoje deti chránia si čo je pre nich cenné majú tu iskru v očiach. Niečo čo ich napriek všetkému zlému ešte stále drží pri zemi. Čo ešte drží pri zemi mňa.

Rozhodla som sa, že už ďalej ležať nebudem. Viem, že aj tak nás všetkých vyhubia. Odhalia naše malé tajomstvo. Budú sa ho snažiť zneužiť ale to už bude neskoro. Preto vstávam a bežím. Štyri silné nohy ma nesú cez lesy niekde do neznáma. Som rýchlejšia než vietor nikto ma nedokáže zastaviť. Každý kto by sa o to pokúšal bol by označený za blázna. Spolu s mojim telom uteká aj to všetko čo sa vo mne bije. Tá zlosť a nekonečný smútok. Uteká so mnou iskra, ktorú v sebe skrývam, a ktorá ma požiera zaživa. Bežím rýchlejšie. Už nedokážem rozoznávať obrysy stromov, dokonca ich ani nechcem rozoznávať. Ak niečo skončí tak to skončí dnes. Teraz.

Zastavím. Roztvorím zlepené oči a rozhliadám sa po čistinke. Ak som skutočne myslela na koniec tak ten prišiel. Koniec niečoho neidentifikovateľného niečoho čo možno ani nemalo začiatok. A na tom konci stála ona. Jej divoké červené vlasy a sústredený pohľad. Lovkyňa.

Sabík