Medzi svetmi

15. Kapitola

   Bežala som do tmy. Čo najďalej od nej. To čo som videla ma vydesilo, zároveň sa mi to páčilo. Ako sa mi mohlo niečo také páčiť. To čo s tými mužmi robila. Ako ich pomaly zabíjala, trhala kusy mäsa z tela, zahryzla do ich sŕdc a lačne ich prehĺtala. Bolo to zvrátene, nechutné, choré, hrozivé, krásne... Musela som ujsť nie len od nej ale aj od týchto myšlienok. Aj keď bola možnosť, že tí dvaja tu neboli sami. Nemohla som pri nej ostať ani o minútu dlhšie. Každá ďalšia minúta. Nie minúta, každá sekunda pri nej v tom stave bola mučivá. Vtedy som v jej očiach nevidela nič len prázdno. Boli prázdne ako oči normálnych zvierat. Akoby nepatrili jej ale niekomu inému. Razom mi prišla cudzia a to som si myslela, že jej rozumiem. Že ju poznám. Mýlila som sa. Tak veľmi som sa mýlila a teraz ma to môže stáť život, ak ich tu je viac. Viac tých, čo mi ju vzali. Vzali  a premenili na nepoznané. 

   Musela som zastať. Nohy ma už nevládali niesť. Vyšiel zo mňa všetok strach a namiesto neho prišiel chlad. Zabudla som nato, že som nahá, bosá, sama. Bola som sama v noci v lese. Nie že by som pred ňou nebola sama no odvykla som si už na samotu. Padla som k zemi a začala plakať.  Samota ma ubíjala. Veľká noha ma tlačila hlbšie do zeme. Nevedela som dýchať, o postavení nebolo ani reči. Bola to skutočne noha. Veľká, čiernejšia ako samotná čierna. Temnota nie je pod posteľou či v tmavej izbe. Nie. Temnota je veľká noha, ktorá vás tlačí hlbšie do zeme, až kým nie ste dostatočne hlboko. Potrebovala som ujsť. Zbaviť sa jej. Snažila som sa ju odtlačiť od seba avšak bezvýsledne. Načahovala som sa rukami po niečo, čím by som ju mohla ovaliť. Do rúk sa mi dostal kameň. Obrovský no akurát do ruky. Začala som nohu ním udierať. Udierala som znova a znova až kým nepovolila a ja som mohla znovu dýchať. Dlho som však neostala na zemi. Len čo som nabrala trochu dych, postavila som sa a bežala ďalej. Počula som za sebou dupot. Nazbierala som všetku silu, čo mi ešte ostala a poslala ju do nôh. Musím temnote ujsť. Niekam sa schovať behalo mi hlavou. 

   Po schodoch som vybehla na tretie poschodie. Bola som oblečená ako zvyčajne. Oblekové nohavice, košeľa, sako. "Prepáčte, že meškám, zdržala ma temnota," ospravedlňovala som sa okolo-sediacim črepníkom. "Tak môžme asi aj začať. Dnes budeme súdiť laň, ktorá sa dopustila hrôzostrašnej chyby. Verila človeku," povedal vrchný črepník a do miestnosti vošla Sneeu. Bola však iná. Okrem reťazí, ktoré spútavali jej telo, bola vychudnutá, telo samá jazva. Toto nie je skutočné kričala na mňa hlava ja som ju však nevnímala. Vnímala som len rany na jej tele. "To som urobila ja?" spýtala som sa okolia, chcela som ísť k nej, nemohla som sa však pohnúť. Len som sledovala, ako ju vedú do stredu lesa a hlavu jej pokladajú na peň. Už však nebola laň ale človek. O to horší pohľad na ňu bol. Krvavé telo možno zakrývalo jazvy, no hlboké rany po noži nie. Biele vlasy boli krátke, vďaka zaschnutej krvi už nie tak biele ako predtým. Zrazu som sa pohla, nie však z vlastnej vôle. Telo mi bolo cudzie, myseľ a oči však moje. 

   Šla som smerom k nej. Chcela som ho zastaviť, tušila som, čo sa bude diať. Hlava sa sklonila k ruke. Skôr k tomu, čo som mala v nej. Bola to sekera. Čierna, dlhá, zaoblená sekera. Ja som jej spôsobila tie rany, ja som ju mala zbaviť aj trápenia. Ale prečo? Ako? Nebola už zima bola skôr jar. Na stromoch púčiky kvetov, teplý vánok vial mi do vlasov. Krásny deň na popravu. Nie! Nemohla som ju zabiť. Približovala som sa k nej čoraz bližšie, stále som však s telom bojovala. Nepomáhalo. Nešlo to. Muselo sa stať to, k čomu ma viedli moje kroky. K jej smrti. Stála som už nad ňou, keď zdvihla ku mne tvár a pozrela mi do očí. Plakala no v očiach nemala strach ani smútok. Bola to radosť. Radosť z toho, čo má prísť. Odpusť mi snažila som sa jej povedať očami, keď som nad hlavu zdvihla sekeru. Ďakujem bolo to, čo mi nimi odpovedala. Švihla som, zo stromov všetko osadenstvo uletelo preč. 

   "Rose! Rose to som ja!" predo mnou skutočne stála Sneeu a držala mi ruku. V nej som mala nôž namierený na jej srdce. Pustila som ho a skôr než dopadol som stihla na zem dopadnúť ja.

Domek