Medzi svetmi

19. Kapitola

   Pred sebou som videla jeho. Vodcu, priateľa, milenca, zo dňa na deň však nepriateľa. Chcel mi ublížiť. Vziať si ma späť do svojej moci. Schytila som nôž a zabodávala ho doňho. "Všetko je to tvoja vina," opakovala som mu ako pokazená platňa. Vymanil sa z pod noža a bežal preč. Nelenila som, nacvičeným pohybom som si dala na chrbát luk a šípy a bežala za ním. Mohol by nájsť Sneeu a ublížiť jej. Bol by toho schopný. Urobil by všetko len aby som pred smrťou zacítila poriadnu bolesť. Doháňala som ho, až kým som nezačula výkrik. Sneeu. 

   Šiel presne z toho smeru, kam som mala namierené. Zvíjala sa na zemi od bolesti, noha sa jej zachytila do pasce. Chcela som jej ísť na pomoc. Obzerala som sa okolo, či ho náhodou neuvidím, pohľad sa mi však zastavil na jej hrudníku. Mala v ňom čerstvú, hlbokú ranu od noža. Niekedy oči vidia čo sa stalo, mozog sa však tej informácií bráni. Nechce ju pustiť na spracovanie. Dobre vie, že by to človeka položilo. Nedokázal sa však brániť dlho a nakoniec sa informácia predsa len spracovala. Ja som ju bodla, chcela som ju zabiť...  

   Stála som za stromom. Nedokázala som sa pohnúť. Ublížila som jej. Znovu som ju napadla. Blúznim. Nedokážem rozlíšiť realitu od sna. Minulosť ma doháňa k šialenstvu. A keby len to. Zdá sa mi, že vidím ľudí z organizácie ako ju berú so sebou preč. Nemilosrdne ju ťahajú po zemi, ona upadá do bezvedomia. Ešte sa nám stihnú stretnúť pohľady. V tom jej vidieť strach a žiadosť o pomoc. Až keď toto uvidím v jej očiach uvedomím si, že to nie je sen. Toto je skutočné. Dávam dolu luk a naťahujem šíp. Je ich priveľa. Ak by som sa teraz prezradila, zabili by ju. Bez mihnutia oka. "Doriti," zanadávala som si pre seba, odložila šíp aj luk a rozhodla sa ich sledovať. 

   Postupovala som pomaly, opatrne. Vždy som najprv skontrolovala zem, či na nej nie je konárik alebo sneh alebo čokoľvek, čo by ma mohlo prezradiť. Udržiavala som si odstup, robila všetko tak, ako keď som predtým chodila na lov. S najväčšou ostražitosťou. Mala som v rukách nie len svoj ale aj jej život. Už som však nevidela Sneeu ale len bezvládne telo, ktoré ťahali po zemi. Pravdepodobne od bolesti a strachu odpadla. Úbohé stvorenie. Keby ma nespoznala, nič z toho by sa nemuselo stať. Nemusela by si prežiť toľko bolesti. Prečo si v ten deň stála na tej čistinke? 

   Dorazili sme na miesto, ktorého som sa tak bála. Bol to tábor organizácie. Niekoľko stanov a veľa ľudí. Známe tváre sa strácali medzi tými neznámymi. Toto nemohli postaviť za deň, museli nás už nejakú dobu sledovať. Prečo ma však hneď nezabili? Zamerali sa na ňu naozaj preto, že pre mňa tak veľa znamená? Odviedli ju do krajného stanu a ja som sa presunula tesne k nemu. Odtiahla som časť, kde sa spája a nahliadla dnu. Za veľkým stolom sedel vodca. Vôbec sa nezmenil, až na jeho tvár. Z krvavej rany, ktorú som mu dala ako dar na rozlúčku cez celé líce už bola jazva. K nohám mu ju podhodili ako keby to vôbec nebola živá bytosť ale len vrece zemiakov. Prebrala sa a začala sa okolo seba chaoticky obzerať. "Pokoj maličká. Nemusíš sa báť. Vlastne musíš ale to je jedno," postavil sa zo stoličky a svojich mužov poslal von. Vysmieval sa jej do tváre. "Neber to osobne. O teba mi vôbec nejde. Si len prostriedok, vďaka ktorému sa dostanem k Rosemary," schytil ju pod krk a zdvihol na nohy. Sykla od bolesti, keď stúpila na tú, ktorú mala v pasci. Obzrel si ranu a uškrnul sa: "Nevyzerá to veľmi dobre. Neboj sa. Dáme ťa dokopy. Musíš prežiť dosť dlho nato, aby sme ju prilákali, neskôr umučili," smial sa ako hotový blázon. Vo mne to vrelo, nemohla som sa však prezradiť. Hľadela naňho. Aj cez bolesť sa postavila na obe nohy a tvrdo mu hľadela do očí. "Radšej si vytrhnem srdce z hrude akoby ste ju mali mučiť skrze mňa," povedala chladným hlasom. "Ah dievčatko. Uvidíme, ako si budeš trhať srdce keď budeš spútaná. Ale musím uznať, Rose si našla pekný kus," povedal a začal sa jej dotýkať, ona sa však ani nepohla. Videla som dosť.

   Behom pár sekúnd som stála za ním, v rukách nôž, ktorý som mu prikladala ku krku a v druhej ruke som zvierala jeho vlastnú zbraň. Podala som ju Sneeu a ona na ňu len s úžasom hľadela. Namierila mu ju na hlavu a ja som sa uškrnula. Šikovné dievča. "Tak Marco, znovu sa stretávame," šepla som mu do ucha a pomaly sme vyšli zo stanu.

Domek