Medzi svetmi

9. Kapitola

   S očakávaním som sedela. Čakala som, čo povie. Po toľkých dňoch som konečne mohla počuť jej hlas. "Som hladná." Neviem prečo som sa rozosmiala. Nechápavo natočila hlavu presne ako zviera. Po toľkom čase, čo sa o ňu starám, opatrujem ju, mením zábaly a riskujem toľko... Prvé, čo povie je som hladna? "To nič. Len som čakala, že prvé čo vyslovíš bude niečo iné. Výnimočné. Akýsi začiatok nášho priateľstva. Idem ti po nejaké bobule," vyšla som so stanu a namierila si to na kraj lesa. Natrhala som jej plnú kapsu čučoriedok a vrátila sa späť. Keď som vošla, v rukách mala pušku mrtvého lovca. "Polož to prosím ťa, lebo si ublížiš," natiahla som sa za jej ramenom a stalo sa presne to, čo som nechcela. Vystrelila. Zvuk sa niesol lesom a ona razom zhodila zbraň na zem a otočila sa ku mne. Inštinktívne som ju vzala do objatia a utišovala. Výborne. Teraz sa musíš čo najskôr zbaliť a zmiznúť. Už tak si riskovala, že si tu ostávala tak dlho a teraz ešte toto... Vedela som, že má pravdu. Riskovala som už tak príliš a teraz ak sú niekde blízko... "Musíme sa presunúť. Vyjdeš vonku a ja zatiaľ zbalím celý tábor," zmetene pozrela raz na mňa a raz na nohu. "Ja viem. Nie si úplne zdravá. Chvíľu ťa môžem niesť, neskôr podopierať. Musíme sa však čo najskôr dostať preč," presviedčala som ju a nakoniec prikývla. Sadla si k vyhasnutému ohnisku a jedla bobule, zatiaľ čo ja som balila. Netrvalo to dlho, bola som už zvyknutá. Ruksak s pripevneným stanom som si vyložila na chrbát a vyrazili sme.
   Niesla som ju na rukách, čo mi sily stačili. Aj keď bola ľahučká ako pierko, s ruksakom na chrbte to bolo o niečom inom. Oboma rukami sa ma držala, akoby sa bála že ju pustím na zem. Celú cestu som s ňou rozprávala, čakala, že mi znovu niečo povie. Mala krásny hlas. Spojenie ľudského a toho zvieracieho. A to povedala len dve slová. Neviem si predstaviť, čo by to bolo, keby rozprávala toľko čo ja. Už len pri pomyslení na ten hlas mám znovu zimomriavky. Celý čas, ako som ju niesla na rukách ma sledovala. Nepozrela nikam inam len na mňa. Mrazivými očami do mňa vypaľovala dieru. Mala som pocit, že tá časť tváre bližšie k nej zamŕza. Ako jazerá v zime. Chcela ma nebodaj zamraziť? Ja som jej chcela pomôcť. Možno to nerobí schválne, no potrebovala som veľa sily, aby som to tak nevnímala.
   Po hodinách chôdze som už nevládala ani rozprávať a tak sme v tichu postupovali. Už mi tak ľahká neprišla no nechcela som, aby s tou nohou niečo robila. Nebola ešte úplne vyliečená. Les sa nijak nemenil. Samé stromy. Už na mňa nehľadela. Zaspala. Väčšinu času prespala. Vtedy som si ju mohla obzerať ja. Bola prekrásna. Pohľad na ňu ma nikdy neomrzí. Z ničoho nič zdvihla hlavu a otvorila oči. Znovu v nich mala strach. "Idú," povedala a ja som pochopila. Vedela som presne o kom hovorí. "Pevnejšie sa ma chyť," prikázala som jej, lepšie som si ju uchopila aj ja a rozbehla sa. Nešli po nej. Išli si po mňa. Moja minulosť. Dôvod, prečo už mesiace žijem v lesoch. Adrenalín stúpol a s ním aj moja sila. Čím ďalej som naberala na rýchlosti. "Doľava," povedala a ja som bez premýšľania poslúchla. Dúfam, že vie čo robí, neviem ako dlho ešte vydržím týmto tempom bežať. "Teraz tam," ukázala k nejakému výbežku. Bola to maličká jaskyňa. Vošli sme do nej a pritisli sme sa čo najviac dozadu. Položila som ju na zem a silno objala. Prstom som jej ukázala nech je potichu. Vedela to aj bezo mňa no ja som musela. Príliš som sa bála toho, čo by sa dialo ak by nás našli. Nad nami sa ozvali kroky. Ešte viac som ku objala. Jednou rukou som však chytila pušku. Chvíľu len chodili okolo. Čakala som to najhoršie a to čakanie bolo neznesiteľné. Ani jej nebolo všetko jedno. Cítila som, ako sa chveje. Pozrela na mňa a v jej očiach nebol len strach. Bol v nich hnev. Videla som v nich celú scenériu. Ako by tých ľudí najradšej rozdrvila na prach. Na chvíľu som v nich dokonca videla červenú farbu. To však kroky mierili preč od nás a červená zmizla. Dlho sme sa však báli čo i len pohnúť. Len sme tam stáli a hľadeli jedna na druhú. "Ako si vedela, že tu niečo také je? A vôbec. Ako to, že si ich počula?" spýtala som sa no nečakala som odpoveď. Preto ma tá jej tak prekvapila. "Je toho ešte veľa, čo o mne nevieš Rose," povedala, vymanila sa z môjho objatia a vyšla von. V nemom úžase som sledovala jej odchádzajúcu postavu. Tento tvor je jedna veľká záhada pomyslela som si a vyšla som za ňou.

Domek