Medzi svetmi

Kapitola 20

Sledovala som tu scenériu schovaná za ich chrbtami. V rukách sa mi triasla zbraň obsahujúca čistý nefalšovaný strach. Predo mnou stála Rose a pod krkom držala môjho únoscu. Celý ten čas ma povzbudzovala svojimi pohľadmi avšak zmätok v mojom vnútri utíšiť nedokázala. Celé toto sa dialo kvôli nej. To nekonečné prenasledovanie, ktoré ju pomaly privádzalo k šialenstvu. Ak bola zdrojom niečoho čo tak ukrutne potrebovali priala som si aby sa im odovzdala. Nestálo nám to pre to aby sme obe trpeli. Avšak namiesto nekonečného pokoja za tichými horami sme kráčali po tábore nepriateľov so zbraňami v ruke. Rose vedela čo robí. Kráčala hrdo, muža surovo ťahala za sebou. Jej slová zneli ako slová víťaza. Vyzývala všetkých ku kapitulácii. Zloženie zbraní, odchod z tábora. O zabudnutie. A to všetko pod zámienkou neutíchajúceho toku krvi, ktorý sa pomaly a isto vsakoval do mužovho oblečenia.

Tento ľud bol verný svojmu poslaniu. Miloval to, prečo žil celým svojím srdcom, preto obeta jedného člena pre dobro celku pre nich znamenala celý kanón. Skutočne som sa bála. Bolo ich toľko, všetci tí agresori, tie krvavé oči a ostré tesáky. Telom mi prechádzal ich ostrý pohľad. Ostrejší než britva. Pohľad, ktorý rezal moje telo na kusy. Napriek tomu som jej verila. Neriskovala by naše životy len tak. Mala plán. Niečo čo sa rodilo v rukách zvierajúcich polomŕtve telo. A to vôľa žiť. Nech bol muž v akomkoľvek stave umierania stále mal v klane svoje miesto. Svoju autoritu a vernosť svojho ľudu. A aj napriek svojmu poslaniu prikázal poslúchnuť. Razom zem tvoril ťažký kov. Pokrýval každý voľný kúsok, tvoril chaos šíriaci sa vzduchom.

Boli tu dvaja umierajúci. Krv jedného pripomínala horúcu tmavú farbu, tá druhá pochádzala priamo zo zasiahnutého srdca. Bola biela, tiekla pomaly ale vo veľkom množstve. Sila, ktorá obom ostala stačila len na to aby nás udržala na nohách. Zbraň mi prišla rázom prehnane ťažká. Už viacej netvorila moju súčasť skôr ma ťahala k zemi. Svet strácal pôvodný tvar. Hlava mi vypla všetky zvuky ostal len monotónny tón. Tradičné bitie o steny hrudníka ustávali. Tak ako sneh padal na zem a rozbíjal sa o zem tak aj kvapky krvi dopadali na zem. Topili pôdu. Prerážali až v láve a narúšali jej bežný pokoj. Dialo sa toho tak veľa a zároveň to nemalo žiaden dopad na ostatných. Im slnko neprinášalo chlad, ich žily boli plné a súdržné ich sluch zreteľný. Celý svet spočíval len v dvoch pohyboch. Pohyb zbrane k nohám a naspäť. Len vidieť naťahovanie šliach a praskanie kostí. Miestami mierne zamrmlanie. Jeden však bol iný. Zaváňal rebelantstvom. Nebol plynulý ako tie ostatné. Bol rýchly, presný, ukazoval rozhodnosť mladého človeka vziať všetko pod bremeno svojho svedomia. Cítil ťarchu guľky, ktorá naplňovala obsah jeho zbrane. Zdvihol ju ľahko ako pierko, celý jeho život nerobil nič iné. Mieril aj so zatvorenými očami presne vedel kde sa jeho cieľ nachádza. Nastal chaos. Chaos prekrývaný krikom. Šumom. Prechádzal chladným vetrom. Hľadal to teplo, ktoré mal zničiť. Šiel cez všetko živé aj neživé až pretrhol brány. Výstrel. Zbraň a muška tak presná, že zasiahla telo. Padalo so zaseknutým výkrikom v hrdle. Zvyklo si na bolesť tá nebola dôvodom jej prekvapenia. Život, ktorý sa naučila milovať razom ustál. Plynul a spájal sa so zemou. Viac bral ako dával. Klesala s mŕtvom v očiach. Prekrývali ich milióny a milióny blán až ostali celkom biele. Rovnako ako jej vlasy....

Sabik