Medzi svetmi

21. Kapitola

   Počula som len výstrel. Razom nôž z mojej ruky letel do hlavy muža, ktorý stlačil spúšť. Ľudia len sledovali čo sa deje, nikto sa však nepohol. Báli sa. Väčšina z tých ľudí ma poznali a vedeli, že si neradno zahrávať. Sklonila som sa k nej. "Sneeu vydrž. Vezmem ťa do bezpečia uzdravíš sa," jej oči hľadeli do tých mojich. Vločky sa roztopili, prichádzala jar. Ona mi však odchádzala. Vzala som ju do náruče a vykročila. Nebránili mi. Kruh sa roztvoril ako brána do samotného pekla. "Život bude pre teba teraz horší ako smrť. Sama si ju zabila," kričal na mňa Marco. Ignorujúc jeho výkriky som sa rozbehla k táboru. 

   Bežala som ako o život. Doslova. Jej o ten život išlo. V tábore som ju uložila na zem a vybrala celú lekárničku. Šla som vytiahnuť guľku keď ma chytila za ruku. Zomierala. Ostávalo jej len pár minút, možno ani to nie. Chcela otvoriť ústa no príliš to bolelo. "Nerozprávaj. Povedz mi to pohľadom tak ako to len ty vieš," držala som jej pevne ruku, moje slzy na ňu dopadali. Ona však neplakala. Statočne mi pozerala do očí. Pobozkaj ma prosím jediné čo mi povedala. Sklonila som sa nad ňu a pobozkala. Tak jemne ako po prvýkrát. Keď som sa odtiahla aby som jej pozrela do očí, padla z nich jediná slza. Ďakujem posledné slová ktoré mi nimi povedala. Potom už bolo ticho. "Nie! Nemôžeš umrieť! Nesmieš!" kričala som na ňu, bolo však neskoro. Zatmelo sa mi pred očami. Cítila som hnev. Zradu. Prečo nebojovala viac? Vstala som a začala vrieskať, vtáctvo, čo nás sledovalo odletelo preč. Báli sa toľkého hnevu. Udierala som do stromu, akoby on zato mohol. Úderov pribúdalo, až kým som nemala hánky úplne krvavé. Vykričala som si hlasivky, pred očami som mala stále tmu, na rukách krv. Nie len tú svoju ale aj jej. "Zabila som ju. Ja zato môžem. Odpusť," vrátila som sa k nej, vzala ju do náruče. Držala som ju v objatí, čakala, že sa otočí a zasmeje. Že to celé bol len zlý žart. Neotočila sa. Nezasmiala sa. Nebol to len zlý žart. Naozaj je preč. Plakala som a držala ju tak celý deň, neskôr noc. 

   Môj život bol celý čas o smrti. Videla som toľko ľudí zomrieť. Mnoho z nich zomrelo mojou rukou. Smrti som sa nebála. Bola mojou súčasťou, bola niečím, čo ma napĺňalo. Až tu v lese, mimo všetkej smrti som začala žiť. Zistila, čo to život  vlastne je. Spojenie s prírodou ma zmenilo, väčšmi ma však zmenila ona. Sneeu. Sneh. Bytosť tak zvláštna. Ani som sa nedozvedela, čo bola vlastne zač. Laň, ktorá dokázala byť aj človekom. Ženou, s bielymi vlasmi a ľadovými očami. Bytosť toľkej krásy. Ako laň bola statná, hrdá, vzbudzovala až strach. Ako žena však bola krehká, malá, človek sa jej bál pomaly dotknúť aby sa nerozpadla. Dve osobnosti v jednej. Dve bytosti v jednej. Ukázala mi silu matky, jej pravú tvár. Ako všetko so všetkým komunikuje nie slovami ale pohľadmi, dotykmi, vôňami. Nepotrebovali sme slová. Stačili nám naše oči. Skrze nich sme si povedali mnohé. To najdôležitejšie však nikdy. To, čo k sebe cítime. Lásku. To som si vážila najviac. Správala sa ku mne ako k rovnej, aj keď bola niečo viac. Milovala ma čistou láskou, ako dokážu len zvieratá. A teraz je preč. Kvôli mne. 

   Skoro ráno som začala zbierať ihličie. Vytvorila som z nich okrúhlu postieľku. Chcela som nájsť aj nejaké kvety, neskôr som si uvedomila, že jar ešte len začína. Snažila som sa vyrobiť z vecí, čo som mala v tábore nejaké vyrobiť, avšak márne. Nemala som jej dať čo do rúk. Spomenula som si na šíp. Nebol to síce kvet, bolo to však niečo moje. Vzala som ju na ruky a položila na postieľku z ihličia. Do rúk som jej vložila šíp a čakala na prvé slnečné lúče. Kým prišli, okolo nás sa zhromaždili zvieratá z okolia. Nebála som sa ja ich tak, ako sa oni nebáli mňa. Prišli sa aj oni s ňou rozlúčiť. "Chcem len povedať to, čo nebolo povedané. Sneeu. Laň a žena zároveň. Vďaka tebe, som iným človekom. Vďaka tebe, som na chvíľu žila. Vďaka tebe, poznám význam slova láska. A preto len. Milujem ťa," týmito slovami to končí, vychádza slnko a ja utekám preč ako líška. Červená líška. 

Domek