Medzi svetmi

Kapitola 18

Zem sa triasla pod ťarchou môjho výkriku. Rozlieval sa lesom a rezal všetko čo mu prišlo do cesty. Nemal zľutovania. Presne ako pasca, ktorá mi lámala kosti.

Niečo sa dialo. Rose mi už nepripomínala stelesnenie nekonečnej sily a nezávislosti ale skôr niečo čoho si sa bál dotknúť aby sa to náhodou nerozpadlo. Jej svet sa otriasal v základoch. Akoby to všetko tvorili len hlasy. Skrývali sa, hrali sa s ňou a pomaly z nej vyciciavali všetok zdravý rozum. Hlasy jej brali slová z úst. Robili jej kožu bezcitne chladnou a bolestivo drsnou. Vraveli za ňu oni. Niečo čo v ich svete znelo nevinne a s citom ona menila na niečo z čoho mi krvácali uši. Cítila som ako mi to zväzuje telo. Tŕne, ktoré sa zarývali pod kožu. Brali kyslík. Upchávali cievy. Ľudské utrpenie. Bol to tlak v hrudi, boli to tisícky nožov bodajúc do vnútra. Ostala melanchólia. Prúdenie vetra hrajúce sa mi s vlasmi ostal dážď, ktorý zmýval moje rany. A stále ostávala Rose. Ako ruža v sklenenej nádobe. Videla som ju hniť. Nedýchať. No nevedela som čo robiť. Prvýkrát v živote niečo skutočne cítim, prvýkrát milujem. Mám právo robiť chyby lenže je toto práve tá chyba, ktorú chcem urobiť?

Sú noci kedy nespím. Sledujem ako sa hýbe čakám na ten moment. Príde vždy v tom istom čase. Trhne sebou skričí a tvár sa jej topí v slanom mori. Tak to bolo aj dnes. Slnko už pomaly vychádzalo keď sa čistinkou niesol desivý krik. Zobudila som sa z driemot a hneď priskočila k ustráchanej bytosti keď vtom sa mi o hrudník otrela čepeľ noža. So strachom v očiach som sa na ňu zadívala. Presne vedela čo robí. Mala ten pohľad. Oči sa jej sfarbili krvou svojej obete a kŕč jej zvieral kútiky pier. „Všetko je to tvoja vina" šepkala. Slová si opakovala stále dookola zatiaľ čo hrot posúvala stále hlbšie. Nemohla som tomu uniknúť ocitla som sa v kúte odkiaľ nebolo úniku. Zo zúfalej snahy o záchranu som oboma rukami schytila boky noža. Tkanivá pretrhli akoby nič a ďalej si prebojovávali cestu hlbšie do mäsa. Bolesť mi divoko pulzovala v rukách. Poď ďalej. Srdce je ešte ďaleko. Čakalo len na ňu. Ak to totiž malo prísť chcela som to takto. Pre ňu, jej rukami, s vytesanou tvárou v duši. Lenže nie dnes. Prudko som ju odsotila nabok a čo najrýchlejšie vybehla zo stanu. Rany ma pálili a každou jednou kvapkou vzácnej krvi zo mňa utekala aj sila. Nedokázala som sa premeniť nedokázala som ostať žiť ani v tomto svete ostala som niekde uprostred. Štvaná zver. Šikanovaná. Utláčaná. A tak vystrašená. Celú moju podstatu rázom vyplnilo neskutočné sklamanie. Bežala som cez lesy v snahe zachrániť svoj vlastný život len kvôli nej. Lebo som jej uverila, lebo cítiť med na perách mi prišlo ako môj jediný zmysel života. Utekala som pred niečim čo ma aj tak dobiehalo. Hrot noža sa mi kĺzal po chrbte, priam som cítila jej smiech pod kožou. Kríky, cez ktoré som bežala mi trhali vlasy. Telo som mala samý šrám no vôľa žiť ma ešte posúvala vpred. Na chvíľu som zastavila. Dych sa mi zasekával niekde hlboko v krku avšak mňa zaujímalo len to ticho. Rezalo mi uši a ešte väčšmi znepokojovalo. Zostával jeden krok...

V mdlobách som padla na zem. Cez hmlu som videla veľké kovové hrdlo ako mi zviera nohu. Jeho hroty mi trčali z opačného konca sem tam bolo vidieť úlomky kostí. Všetko však zalievala krv. Bola hustá, lepila sa na zem.

Prichádzali. Rovnaký pach, rovnaké úmysly. Videla som ako prechádzajú okolo, matne počula ich výsmech. Prilákal ich zápach krvi jeho stopy viedli priamo ku mne. Brali si moje telo zatiaľ čo sa ona prizerala. Skrytá, za stromom s pohľadom ktorý mi ju vrátil. Avšak možno neskoro...

Sabik