Medzi svetmi

7. Kapitola

   Nestihla som si ani všimnúť, kedy sa z lane stala žena. Hneď ako šíp našiel svoj cieľ, bez rozmyslu som sa k nej rozbehla. Ako som dorazila, už tam ležala celkom nahá. Biele dlhé vlasy ju zakrývali ako prikrývka. Nepremýšľala som nad tým, ako je to možné a čo to vôbec znamená. Jediné, čo som mala na rozume bolo zachrániť ju. Pozrela som na ranenú nohu. Bolo to veľmi zlé no dýchala ešte. Musím ju dostať do tábora prebehlo mi hlavou. Luk som si prehodila cez rameno a až teraz som pozrela na muža. Mŕtve oči hľadeli kamsi do neba. Toto už potrebovať asi nebudeš, vzala som jeho pušku a celú kapsu, čo mal prehodenú cez telo. Zohla som sa k žene a s napnutými svalmi ju zdvihla. Prekvapilo ma, aká ľahučká bola. S ňou v náručí som sa dala do behu späť k táboru. 

   Kým sme dorazili, slnko už bolo vysoko nad nami. Položila som ju na zem a vbehla do stanu. Prevrátila som to tam hore nohami no nakoniec som našla, čo som hľadala. Vyšla som z neho s plnými rukami rôznych predmetov. Jedným z nich bola lekárnička a fľaša s vodou. Rana bola vo veľmi zlom stave a stále krvácala. Vodou som najprv očistila okolie rany. Čakala som nejaké myknutie alebo niečo no ono neprichádzalo. To nebolo dobré znamenie. Z lekárničky som vytiahla rukavice a navliekla si ich. "Dopredu prepáč," povedala som a vopchala prsty do rany. Potrebovala som z nej dostať tú guľku. Ani toto ju neprebralo. Musela som si švihnúť no nedokázala som ju nájsť. Ale no tak. Nepreletela nohou musí tam niekde byť. Rana bola ako bludisko. Po dlhej minúte som ju nakoniec našla. Rýchlo som ju vytiahla a vtedy to prišlo. V tom momente už sedela a z hrdla sa jej vydral zvierací ryk. Z lesa sa ozvali ďalšie zvuky. Akoby aj les kričal od toľkej bolesti. "Pokoj! Upokoj sa už je to dobré. Zašijem ti ranu, obviažem a už bude dobré," skôr, než som to stihla dopovedať znovu upadla do bezvedomia. Vytiahla som ihlu, niť a zašila jej ranu. Aj jej sa už dýchalo lepšie. Obviazala som ju a uložila ju do vybratého spacieho vaku. Predsa len bola nahá a vonku nie je až tak teplo. 

   Občas sa prebudila a pozrela na mňa, no hneď ako sa nám pohľady stretli znovu zaspala. Strážila som ju celú noc. Rozložila som oheň a ju v spiacom vaku prisunula k nemu bližšie. Rozmýšľala som, čo je zač. Mala som toľko otázok. Toľko vecí som sa jej chcela spýtať. Je človek, ktorý sa premieňa na zviera alebo zviera, ktoré sa vie premeniť na človeka? Je taká od narodenia? Je ich viac takých? Prečo o nich nič nevieme? Keď nad tým premýšľam, lepšie sa mi bdie. Pri sebe mám luk a šípy a pri každom podozrivom zvuku ich mám v momente v rukách. Teraz mám ešte väčšiu potrebu ju chrániť. 

   Noc je dlhá a chladná. Vzala by som si na seba niečo no bojím sa od nej vzdialiť. Akoby mi mohla ujsť. Akoby som mala strach, že keď sa vrátim už tam nebude. V takom stave v akom je by podľa mňa prešla sotva päť metrov. Aj napriek tomu radšej mrznem, ako by som ju mala opustiť. Kontrolujem jej životné funkcie. Dýcha pokojne, srdce bije pravidelne. Rana nehnisala, čo bolo dobré znamenie. Prikladám pripravené polená do ohňa a snažím sa trošku si ohriať ruky. Možno by si si mala trochu pospať hovorí mi hlava no ja ju nechcem poslúchnuť. Musím predsa na ňu dávať pozor. Únava je však silnejšia a ani sa nenazdám a už padám spánku rovno do náručia. 

  Ráno sa zobudím na prvé slnečné lúče, ktoré mi osvetľujú tvár. Dofrasa naozaj som zaspala pokarhala som sa a už som bola na nohách. Prvé čo som skontrolovala spací vak. Žena tam už nebola. "Doriti! Kde je? Bola snáď naozaj mojim výplodom fantázie?" spýtala som sa nahlas a obzerala som sa po okolí. Na briežku stála moja laň. "Čo si zač?" skríkla som na ňu a náhlila sa za ňou. "Viem, že máš aj podobu akú mám ja. Viem aj, že mi rozumieš. Odpovedz mi prosím, čo si zač?" Pozrela mi priamo do očí a keď som už bola na dosah jej tela zvrtla sa a odbehla preč. Neprešla však veľký kus. Rana sa jej otvorila a ona padla na zem. Nie však ako laň ale znovu ako človek. Pribehla som k nej aby som jej pomohla na nohy. "Nemôžeš sa namáhať, včera ťa postrelili. Poď musím ti to znovu zašiť," vrátila som sa s ňou znovu do tábora, ona však bola celý čas ticho. Zašila som jej ranu a obviazala. "Kým sa ti to nezahojí nepremieňala by som sa," pozrela som sa jej do očí. Teraz boli ľadovo modré. Hypnotizovali ma viac ako tie zvieracie. V nich som videla nie len emócie ale hotový oceán. Celý pokrytý ľadom. Mráz z nich sa mi zabodol až do srdca, musela som sklopiť zrak. Všimla si to a jej pery sa roztiahli do úsmevu. Akoby ju to tešilo. Ale prečo? "Ak mi nechceš povedať čo si zač, povieš mi aspoň svoje meno? Moje je Rose," povedala som a vystrela ruku...

Domek