„Nechcel som, prisahám."bľabotal previnilo.„Potter! Čo to tu stvá..." Snapeov pohľad padol na Draca, jeho hlavu som mala položenú na nohách, bo v bezvedomí ale z jeho hrude stále tiekla krv.„Von!" zavelil Snape ale ja som to nemohla urobiť, nemohla som ho tam nechať, nikdy, NIKDY pred tým som sa takto necítila, myslela som že strácam niekoho bez koho nemôžem žiť. Na jeho tvári bolo vidieť bolesť, cítila som ju, to ako trpel, bolelo ma to.„Povedal som obaja hýbte sa!" tentokrát už prísne skríkol, lebo ani jedného z nás ani nemyklo.„Lily odíď." zašepkal mi Snape, povedala by som že až láskavo, akoby chápal čo sa deje ako sa cítim keď ho tak vidím trpieť.„Nie, ja nemôžem." šepkala som stále dookola. Len bokom som si všimla ako Snape zdvihol hlavu, myslím že niečo naznačil Harrymu, pretože ten hneď podišiel ku mne a ťahal ma preč. Bola som celá stŕpnutá cítila som sa ako v tranze, bol to príšerný pocit. Došli sme k slizolinskej klubovni.„Budeš okey? Nechceš sa ísť niekam porozprávať?"„Som v poriadku." povedala som až príliš chladne, bolo mu to ľúto.„Lily, mrzí ma čo sa stalo, bola to nehoda." zastavil ma keď som chcela odísť. „Ako sa dá nehodou niekoho zabiť zaklínadlo?"„Nie je mŕtvy." „Ale mohol byť!" vykríkla som hystericky.„Prečo ti na ňom tak záleží?"„Je to môj priateľ!" skríkla som až sa ozvena rozoznela po celej chodbe žalárov.„Nevieš s kým si sa zamotala, Malfoy je krutý, podlý a zákerný a pravdepodobne aj..." obzrela sa či sme naozaj sami:„...smrťožrút, ktorý môže za to čo sa stalo Katie."„Máš pravdu, neviem, ale zjavne to nevieš ani ty." odvrkla som mu do tváre a bez dosť ho aby dostal šancu niečo povedať nechala som ho stáť pred slizolinom. V polovici schodov som sa na to vysrala a zmenila smer. Celé hodiny som prehrabávala miesto kde Draco trávil všetken svoj voľný čas. Nebolo tam nič, v skutočnosti som ani nevedela čo presne hľadám čo chcem zistiť len som mala možnosť dostať sa tam s istotou že nepríde. Už keď som to chcela vzdať niečo som si všimla.„To snáď nie." zašomrala som otrávene, pri pohľade na kopu harabúrd na ktoré som sa mala vyškriabať aby som sa dostala na vrch skrinky zmiznutia. Do poslednej chvíle to vyzeralo že to aj vydrží, chyba. Podarilo sa mi vziať škatuľu a v tom momente som zletela k zemi. Zlostne som zavrčala a vyhrabala sa spod desiatok starých pergamenov. Neviem čo som si nahovárala že tam bude ukrývať...bola to len obyčajná fľaša medoviny a blbá knižka. Bola o nápravných, opravných kúzlach ale celé strany boli popísané atramentom, nebol vyblednutý, stavila by som všetko že ju má na opravu tej skrinky. Celkom sklamane som sa oprela o gauč, nie že by som si na neho sadla veď na čo Lily však? Ach... Spomenula som si ako som pre pár mesiacmi na ňom ležala takmer nahá a Malfoy mi ošetroval rameno a koleno, ktoré sú teraz už úplne v poriadku. Aspoň trochu som to tam upratala nech nič nezistí, radšej. Keď som chcela odložiť tú škatuľu rozhodla som sa použiť radšej levitačné kúzlo nech nič nerozbijem. Až keď som vyšla z miestnosti uvedomila som si že sú chodby tiché a nikde nie je ani nohy. Rolexky mi ukazovali pol 11. Fakt by som bola prisahala že tam plynie čas rýchlejšie. Znova som pocítila ten pocit, vedela som že musím ísť za Dracom, veď celú dobu som myslela len na neho. Problém bol že som poznala jediný spôsob ako sa v tomto čase dostať do nemocničného krídla, teda dva ale plaziť sa klimatizáciou sa mi fakt dva krát nechcelo.„Kde je Harry?" vyvalila som na strýka Rona, iba Rona, strýko ešte len bude.„Čo je teba do toho?"„Merlin Ron, za to že som slizolinčanka neznamená že sa ho chcem pokúsiť zabiť, som ako ty len ty si ten odvážny a ja tá zákerná, takže choď dnu a nájdi mi ho!" neovládla som sa, nemám čas na hlúposti.„Poď ale drž sa za mnou." usmial sa jemne a spoločne sme vošli do chrabromilskej klubovne. Ocko a Ron mali izbu priamo tam ako mali James s Teddym, pochybujem že o tom vôbec vedeli.„Ron myslím že som to fakt posral...Lily?" vyvalil na mňa oči Harry keď ma uvidel medzi dverami jeho izby.„Áno posral si to." neodpustila som si.„Trochu súkromia by nešlo?" otočila som sa karhavo na Nevilla, Sheamusa, Deana a Rona.„Ja pred svojimi priateľmi nemám tajnosti." vbehol do toho Harry. Ako chce.„Viem že Draca nenávidíš, vy všetci, ale nepoznáte ho neviete aký je tak ako on nevie aký ste vy, vy v ňom a aj v Pansy, Blaiseiovi, Theovi a ostatných vidíte arogantných, sebeckých, frackov bohatých čistokrvných čarodejníkov a oni zas detičky ktoré mali všetko dokonalé a nemajú ani tušenie aké to je keď vás nenávidia vlastný rodičia a aký vie byť život naozaj krutý pretože vaše rodiny sú na vás hrdé za všetko čo urobíte oni keď urobia niečo zle dostanú pri najlepšom len jednu novú jazvu..." trochu, alebo skôr až moc som to začala preciťovať, musela som sa trošku upokojiť.„...ide o to, že ja sa práve teraz cítim presne tak ako by sa cítil ktokoľvek z vás keby sa to stalo vašemu kamarátovi, preto potrebujem Harry aby si mi požičal tvoj plášť a ja sa môžem ísť pozrieť za Dracom, naposledy keď som ho videla ležal mi v lone v bezvedomí a plával v krvi. Viem že je v poriadku no nebudem pokojne spať pokiaľ ho dnes v noci neuvidím." nikdy som sa necítila tak precítene, nemám tušenie čo to do mňa vošlo, zase, už som bola v riti sama zo seba. Ani jeden z chalanov nemali odvahu sa ani pohnúť, nie to ešte prehovoriť.„Chcem ho späť zajtra ráno." prelomil nakoniec ticho Harry a podal mi spod postele neviditeľný plášť. Chýbalo len málo aby som vykríkla„Vďaka ocko." Našťastie som ho len silno objala s tichým „Ďakujem."„Majte sa chlapci a Ron...Lavender? To akože vážne?" odvrkla som znechutene a odišla z izby.
Opatrne som otvorila dvere krídla. Bola tma a ticho, nikde nikoho, chvála Dumbledorovi. Hneď som zbadala tie biele vlasy, ktoré žiarili vo svite mesiaca. Pribehla som k lôžku a jednoducho sa mi nesmierne odľahlo pri pohľade ako spokojne spí. Vrchom dlane som ho jemne pohladkala po líci. Vedela som že sa nezobudí, vlastne nevedela ale...Scorpius mal taký tvrdý spánok že by ho nezobudilo ani keby mu okolo hlavy lietali hypogrify. Pamätám ako po jednej párty zaspal na gauči v klubovni, nech som po ňom kreslila čímkoľvek aj tak sa nezobudil. Ten jeho výraz keď sa ráno uvidel v zrkadle, musela som sa pousmiať pri tej spomienke.„Čo tu robíš Princová." rýchlo som sa vrátila späť do reality...presnejšie do minulosti. Draco mal otvorené oči a hľadel priamo na mňa, nemohol ma vidieť keďže som mala plášť...či? Už to bolo jedno tak som si ho dala dole.„Ako si ma spoznal?" opýtala som sa potichu.„Vôňa."„Dúfam že tým nechceš povedať že smrdím." zatvárila som sa zarazene, zasmial sa.„Práve naopak, voniaš ako cukrík."„Cukrík?" musela som sa zasmiať, proste som sa neovládla. Mám jednu voňavku, mala som ju v kabelke v tú noc čo som sem prišla, používam iba tú, milujem ju, mám rada sladké vône.„Poď sem." zašepkal a trochu sa posunul. Neverím že som si k nemu práve dobrovoľne priľahla.„Čo tu vlastne robíš?"„Len som šla okolo tak ma napadlo..."„Klameš, nie mňa to je vedľajšie ale klameš sama seba." zarazila som sa, nevedela som čo mu mám povedať, ale vlastne som si akosi uvedomila že má pravdu.„Chcela som vedieť či si v poriadku." priznala som so sklopeným zrakom.„Pamätám si to." spýtavo som k nemu zdvihla hlavu.„Ako si bola pri mne keď som tam ležal." počula som tie vzlyky malo mi dojsť že nebol celý čas v bezvedomí.„Chceš vedieť pravdu?"„A ty mi ju chceš povedať?" hľadeli sme si do očí až kým nezačal:„Musel som Lily, vlastne nie...ale musel by som riskovať životy ľudí na ktorých mi záleží, viem čo si o mne všetci myslia ale položil by som život za Blaisea, Thea, Daphne, Pansy, Millicent aj Crabbea a Goylea. Ich rodičia sú v radoch smrťožrútov ale nie tak blízko samotného Voldemorta ako moji, vieš...ak by som to neurobil zabil by ich, zabil by ich všetkých...aj moju mamu." v hlase som počula len úprimnosť, tá ľadová tvár za ktorú sa vždy skrýval bola preč. „A potom žiadal ďalšiu vec, vraj aby sa uistil či to myslím vážne...musím zabiť Dumbledora Lily, inak on zabije mňa ale to je vedľajšie...zabije ich, ľudí ktorých milujem." hlas sa mu zlomil a prisahám že mu pri tej predstave vyšla jedna jediná, malá slza.„Ukáž mi to." zašepkala som po chvíli počas ktorej sme boli každý vo svojich vlastných myšlienkach. Zdvihol ruku a vyhrnul rukáv, na ľavom predlaktí mal čierne tetovanie...temné znamenie smrťožrútov. Jemne som bruškami prstov prešla po jeho povrchu.„Musel som, nemohol som ich ohroziť."„Ja ti rozumiem." zašepkala som ešte tichšie.„Ostaň dnes pri mne." nedokázala som povedať nie, proste som nemohla.„Máš dobrú ranu vieš o tom?" zasmial sa, v hlave som si premietla ako som mu pred dvoma mesiacmi vrazila.„Povedz mi svoje tajomstvo Lily Princová." zašepkal a hladkal ma po vlasoch, druhú ruku mi dal okolo pása a pozeral mi hlboko do očí. Z nejakého dôvodu som nechcela klamať, on mi pravdu povedal bez ohľadu na to aké to pre neho bolo ťažké.„Ja nemôžem, nie teraz." chápavo prikývol, uveril mi, viem že áno, nepochyboval že to myslím vážne.„Dobrú noc Lily."„Dobrú noc Draco."
