„Wohoo videli ste to kurva ľudia videli ste to?"„Práve mi pred očami prebehol celý život!" prekrikovali sa Pansy a Blaise keď Draco nejakým zázrakom tesne uhol protiidúcemu autu.„Mohli sme byť mŕtvy!" skríkla Daphne v šoku.„Aj keby komu by sme už len my chýbali?" smial sa Draco a podal jej fľašku.„V tom má pravdu nie?" uisťoval sa Goyle pri pohľade na skoro zase naštvanú Daph. Keby som nebola na mól zrejme by som sa nad tým aj zamyslela ale...vtedy mi to bolo fakt akosi jedno.
Keď som sa snažila otvoriť oči hlavu mi išlo roztrhať. S ťažkosťami, a nie malými, som sa posadila. Ležala som v posteli, prekvapením bolo že vo svojej, ale divnejšie bolo že nie sama.„To si zvykneš mne sa stáva bežne že sa zobudím každý týždeň pri niekom inom." ozvalo sa vedľa mňa, dosť ma prekvapilo keď sa spod periny vynorila kopa bielych vlasov.„Toto sa mi dúfam sníva." Aj tebe dobré ráno."zaškeril sa ale v momente sa jeho pohľad premenil na bolestivú grimasu...aspoň nie som jediná kto má takú opici, po chvíli som prišla na to že vlastne nie je nikto kto by ju nemal.„Pamätá si niekto čo sa včera stalo?" opýtal sa Blaise keď už sme boli všetci hore. Aspoň že nie som jediná kto sa zobudil s nečakanou spoločnosťou.„My sme si na to už akosi zvykli." povedala Millicent akoby nič keď sa čudovala ako si z toho nič nerobili.„Ja mám okno od príchodu do hradu." priznal Theo.„Ja si nepamätám ani ako sme došli." pridala som sa. A teraz malo prísť veľké spomínanie:„Ako vždy sa väčšina ledva držala na nohách." začala Daphne vyčítavo a tí dotyčný presne vedeli o kom je reč, merlinžiaľ som tam patrila aj ja.„Ale dostali sme sa sem bez väčších ťažkostí, každý navzájom podopieral každého kto sa tam primotal a mali sme kurva že šťastie že sme nikoho nestretli."„Drahá Millicent bez väčších ťažkostí hovoríš preto lebo ty si tých dvoch magorov neťahala po schodoch!" pridal sa podráždene Crabbe.„Ale nie už zase?" vykríkol neveriacky Blaise.„A kedy nie? Ty a pán vážený Malfoy by ste potrebovali izbu kde je minimálny prístup po schodoch!"„Nerehoc sa Parkinsonová!" hodil po nej vankúš Draco. To tu je bežné sa stále obhadzovať vankúšmi?? Daphnein výhražne zvýšený tón všetci poctivo ignorovali, ale to je pri nich normálne, ona na to len pretočila očami, vlastne aj to je úplne normálne.„Keď sme pri tom čo by kto potreboval, kde sú gumové chrániče na všetky ostré hrany a rohy nábytkov v okolí 10 metrov kde sa naliata pohybuješ...chalani koľko to krát sme boli zašívať jej hlavu lebo je Parkinsonová čaptavá?" usmieval sa "sladko" ten...ehm...vedľa mňa.„Drž hubu Malfoy!"„Obaja sklapnite! Vy dvaja si očividne neuvedomujete dôsledky pitia takého množstva chlastu ako my vždy spotrebujeme, ale mne je totálne na piču!"„A ževraj mi vrieskame." zašepkal mi Draco pohŕdavo na ďalší Daphnein, nie zrovná milý, prejav. Musela som sa pousmiať, tie jeho pripomienky, pred očami sa mi objavil obraz Scorpiusa, rýchlo som to vyhodila preč, asi by som mala prestať piť.„Ja mám ešte jednu otázku." spamätala som sa konečne, spýtavé pohľady mi potvrdili že sa môžem pýtať:„Ako som sa pre všetko čo mi je sväté, čo vlastne nie je nič, dostala do jednej postele s ním!" ukázala som pohoršene na Draca, čím som neskutočne pobavila každého okrem neho.„Malá mrcha." zaškeril sa, „Malá asi ťažko." žmurkla som na neho, nevyzeral žeby ho to nejak naštvalo, skôr sa mu...páčilo, hádam si len nemyslel že sa z neho poseriem? S takým už mám skúsenosti 6 rokov, keby on len vedel.„Goyle posadil Draca na posteľ aby mohol ísť pomôcť Crabbeovi s Blaiseom, no a to bola tvoja posteľ takže si ta automaticky sadla aj ty, keď sa o ledva dve minúty vrátil už ste boli ako zabitý." vysvetlila Millicent, ktorá si to aspoň približne pamätala.
Trvalo skoro dve hodiny kým sme sa všetci dali tak nejak do kopy a dostavili sme sa vôbec na obed. Crabbe a Goyle boli jediný kto dokázal do seba dostať niečo iné ako kávu alebo čaj...alebo len čistú vodu poniektorý.„Nejdeš sa prejsť? Do Rokvillu napríklad?" dosť ma to zaskočilo.„Len si skočím po hábit." súhlasila som nakoniec.„Ráno sa prebudím v jeho posteli..." mrmlala som si pre seba po ceste k izbe:„...teraz prechádzka, večer určite ďalší tréning či čo to vôbec je, ani v inom desaťročí nemá pokoja od prekliateho Mal...Oj pre-prepáčte ja som...už idem." zamrazilo ma medzi dverami. Vďaka že bol vešiak hneď vedľa dverí schmatla som svoj hábit, možno že ten ani nebol môj, kto to má akože rozoznať?, a OKAMŽITE som vycúvala z dverí. Bežala som ako o život bez jedinej prestávky.„Hej, hej čo ťa naháňajú?" chytil ma za pás Draco čím ma zastavil keď som vbehla za roh chodby pri bráne. Uvidel môj neprítomný pohľad a úsmev mu klesol: „Stalo sa niečo?" nebola som schopná prijať čo som videla nie to ešte to niekomu povedať a už vôbec nie jemu veď je to...ale to je jedno.„Nie všetko v pohode...len som sa...ponáhľala." pri ňom by som sa mala vážne naučiť byť presvedčivejšia.
