„Musíš sa do toho vžiť, precítiť to čo chceš urobiť!"„Jediné čo chcem teraz urobiť je nakopať ti riť!" vybuchla som, už som mala po krk toho jeho buzerovania. V očiach mu prebehla iskra, bol spokojný s tým ako ma vytočil ten hajzel si to užíval!„Si obyčajný namyslený aristokrat čo si myslí že je majster sveta ale niečo ti poviem na mojej škole si do mňa nikto neskákal som dokonalá, nie je chalan ktorý by ma odmietol každá hlúpa hus robí všetko čo ja aby sa stala mojou kamoškou, poznám idiota ako si ty presne takého ktorý si myslí že keď pretiahol polovicu školy budem mu aj ja ležať pri nohách ale môžeš si byť istý že MNE! NIKTO! Nebude hovoriť čo mám robiť, každý mal rešpekt a tu to nebude inak! Chceš vojnu? Máš ju mať!" doziapala som hrdo a v tom vybral prútik povedala som si:„A dosť!" a s najväčšou nenávisťou ako to len šlo som vykríkla:„REDUCTO!" v momente preletel celou obrovskou miestnosťou rovno do steny asi dva metre nad zemou a prudko na zem. Jeho prútik odletel niekam ku dverám. Pomaly a s ťažkosťami sa pozbieral a so spokojným úškrnom povedal:„Takto sa mi to páči." žmurkol a išiel si po prútik.„A musím uznať...v podstate tých chlapcov chápem." zasyčal mi potichu do tváre len pár centimetrov odo mňa a s ďalším typickým Malfoyovským úškrnom ma tam nechal ešte stále nasratú stáť. Odvtedy všetky tieto naše večeri prebiehali trochu inak. On bol mierumilovnejší, ja som sa zlepšovala a dokonca sme si dávali aj prestávky kedy sme si občas trochu pokecali. Žiadne chrániče už nebolo treba, lebo ma jeden deň prekvapil a celá miestnosť bola obalená molitanom. O dva týždne som sedela na izbe a čakala kým baby vypadnú tak ako každý piatok niekam preč a ja môžem ísť za Dracom do núdzovej miestnosti.„Prečo ležíš?"opýtala sa nechápavo Pansy. Asi som si nevšimla kedy vošla tak ma až mierne striaslo od šoku.„Ehmmm...pretožeee...chcem?" fakt som nevedela čo jej mám na toto akože povedať.„Mám pre teba prekvapenie." škerila sa a skočila ku mne na postel.„Prečo sa bojím opýtať čo to je?" uvažovala som nahlas.„Veľmi vtipné." hodila po mne vankúš. Môj vlastný! A popravde to naozaj nebolo vtipné pri nej človek nikdy nevie som tu sotva mesiac ale toto mi je absolútne jasné.„Nahoď sexy handry a ideme oslavovať! Goyle má narodky a my sme sa rozhodli že je načase ťa zobrať so sebou."„Prestaň skákať pochybujem že to tá posteľ dokáže vydržať." stiahla som ju za nohu, nie len preto žeby som neverila že to naozaj tie...koľko do pekla tie postele majú vlastne rokov?...ročné postele nevydržia ale čakala som kedy mi navyše skočí na nohu, ruku alebo nebodaj hlavu!„Ako to myslíš že je na čase ma zobrať so sebou? Kam konkrétne?" opýtala som sa už vážne keď sa zvalila vedľa mňa.„Kam myslíš že chodíme každý piatok?" jej lišiacky výraz neveštil nič dobré.„Neviem či to vôbec chcem vedieť." odbila som čím som si zaslúžila ďalšiu ranu vankúšom.„Ale no ták radšej už to vyklop." vrátila som jej to ale to som nemala robiť pokiaľ som to z nej fakt chcela dostať lebo Pansy nie je človek , ktorý si čosi nechá len tak aj keď ide len o takúto hlúposť. Áno správne, samozrejme že po mne skočila a začali sme sa biť, až kým sme neodhodili posledný vankúš a rozhodne sme nemali v pláne ani jedna sa vzdať prišlo šteklenie!!! Myslela som že sa každú chvíľu od smiechu asi rozplačem, chovali sme sa ako malý chlapci.„Mám sa vôbec pýtať?" ozvalo sa od dverí. Ako dve školáčky pristihnuté rodičmi pri "nemravnom" chovaní sme sa chceli od seba oddeliť ale boli sme také pomotané v plachte a deke že sme sa rovno rozbili na zem. Keď sme sa akosi vymotali a ako zombie vychádzajúci zo zeme sme sa snažili vyštverať aspoň nad okraj postele aby sme videli kto vlastne vošiel. Najprv sme si vymieňali pohľady s udiveným Blaiseom a v momente ako sme pozreli na seba my dve, vybuchli sme do smiechu.„Čo sa tu deje?" vbehla Daphne.„Skôr čo by sa dialo keby som vošiel o trochu neskôr." zaškeril sa od ucha k uchu.„Zvrhlík!" hodila po ňom Pansy topánku, a musím podotknúť že dostal 30 centimetrovou platformou...ooo Merlin to je Chanel mám podobné len nie pravé ale tieto sú určite pravé, dokonalé. Dobre späť k veci:„Môj život nemá zmysel Parkinsonová skoro dostala nejakú babu skôr než ja." zhrozil sa Draco keď sa objavil vedľa Blaisea, ale to len na oko, pretože hneď potom ich skoro rozpučilo od smiechu.„Ako to že si v uniforme?" pridala sa Millicent.„Ja nemám tušenie o čo tu vlastne ide lebo namiesto toho aby mi Pansy niečo vysvetlila zaútočila na mňa!"„To nie je pravda!" vykríkla na obranu, aj keď sa snažila postaviť hrdo akosi jej to nevyšlo keďže si neuvedomila že má len jednu topánku a s 30 centimetrovým rozdielom jednej nohy od druhej sa jej tá noha podlomila a skočila zas na zemi čím chlapčenské osadenstvo nesmierne pobavila a musím uznať že nie len ich.„Parkinsonová nás o svojich agresívnych výkyvoch klamať nemusíš..."„My veľmi dobre vieme že si ako besná sliepka čo sa nevie ovládať." videla som mnoho hádok medzi Blaiseom a Pansy ale nikdy aby sa takto choval aj Draco. Podarená trojica, neskôr som zistila že skutočná rivalita je jedine medzi Pansy a Dracom to ich hádky sú...niečo ako ja a Scorpius Malfoy...ale o tom potom.„Tak fajn vypadnite, Blaise vráť Pansy topánku pokiaľ nechceš mať tú druhú zapichnutú vo vajciach, Mill choď zavolať ostatných pôjdeme pomaly baby nás dobehnú, Pansy ty jej niečo daj (vyhovorila som sa že ešte neposlali moje kufre z Dumstrangu preto nemám iné oblečenie ako mini šaty v ktorých som prišla a školské rovnošaty) a vysvetli o čo tu ide...a pohnite si." zavelila Daphne a nestačila som sa čudovať ako bez protestov začali všetci robiť presne to čo povedala.„Ako to kurva robí?" opýtala som sa okamžite Pansy keď sa zavreli dvere a už sme zase ostali len my dve.„Ako som ti vtedy v Rokville povedala nechceš ju nasrať." a mala kurva že pravdu aj to som mala možnosť zistiť na vlastnej koži, ale až neskôr.„Pansy stále neviem kam ideme." skúsila som zas keď sa prehrabovala v skrini a niečo náruživo hľadala.„Počula si niekedy o skrinke zmiznutia?" keby si ty len vedela...bez nej by som sa asi ťažko chodila ožierať do Londýna. Toto som si radšej odpustila a len som normálne prikývla.„Jedna je tu priamo v Rokforte v miestnosti kde je všetko skryté a má niečo ako dvojča dá sa ňou prejsť do jedného obchodíku v temnej uličke v Londýne." to som vedela ale niečo mi tam tom nesedelo ale čo to je som zistila až keď sme sa o pár hodín vracali.„Aha." snažila som sa tváriť aspoň trochu prekvapene.„Poď si niečo vybrať tebe predsa sadne všetko." žmurkla spokojne a otvorila skriňu dokorán. Nad tou vetou som sa musela pousmiať, bolo to milé a síce že je to pravda som vedela už dávno. Pansy mala naozaj pestrý šatník presne môj štýl, niet divu že sa za ten čas čo som s nimi ešte potom strávila z nás stali v podstate najlepšie priateľky.„V čom ideš ty?" opýtala som sa asi po 15 minútach, najprv sme sa išli namaľovať ale keďže (znie to namyslene ale je to pravda) sme pekné aj bez toho chcelo to len drobné úpravy.„Mám jeden nápad." hneď ako som zbadala ten diabolský úsmev bolo mi jasné komu bude patriť táto noc.
