Kedysi obyčajná [SK] ✔

Part 17.

Pevne ma objala a ja som sa zese rozplakala.

"Viem že by si tu najradšej ostala a plakala ale musíme ísť na prax." Po chvíli povedala.

Len som sa na ňu pozrela a bez slova som sa spolu s ňou postavila. Vyšli sme z triedy a smerovali sme na prax. No asi v polke chodby mi zazvonil telefón. Na mobile svietilo číslo mojej mamky, začudovala som sa pretože mamka mi často nevolá obzvlášť keď som v škole. Asi to bolo niečo dôležité tak som to zdvihla no z mobilu sa neozval hlas mojej mamky.
"Dobrý deň vy ste dcéra pani Cartrovej?"
"Áno." Povedala som.
"Mám pre vás zlé informácie, asi by ste si mala sadnúť."
"Tak hovorte nemám veľa času."
"Vaša mama mala autonehodu a bohužiaľ to neprežila."
"Ak ste chceli žartovať tak ste mali zavolať niekomu inému ja nemám čas."
"Prepáčte ale toto nebol žart som šofér záchranky a vaša mama počas prevozu do nemocnice zomrela. Úprimnú sústrasť."

Nemo som pozerala pred seba, do oči sa mi okamžite nahrnuli slzy. Telefón mi vypadol z ruky a spadol na zem, rachot pádu sa ozýval po celej chodbe. Bola som ako ochrnutá, spadla som na zem a tvár som si zakryla rukami, plakala som čím ďalej tým viac. Emm ma posadila a pevne ma objala. Potom mi do ucha pošepkala "Čo sa stalo?" No ja som neodpovedala, ďalej som plakala a môj nárek sa ozýval po celej chodbe. Po chvíli som prehovorila.
"Emm, ona... ona ma opustila." Hovorila som pomedzi slzy.
"Kto?" Opýtala sa.
"Ona ma tu normálne nechala samú a odišla preč."