Kedysi obyčajná [SK] ✔

Part 29.

A vtom sa rozleteli dvere. Ja som už iba počula kroky a hlasný rachot.

Moje oči sa pomaly zatvárali. Nebola som schopná vnímať. Dokonca som už ani nepočula. Jediné čo som mala možnosť počuť bol neuveriteľný piskot. Pišťalo mi v ušiach tak, že som mala pocit akoby som ohluchla. Pred očami som mala iba hmlu. Nemala som možnosť ovládať to. Moje oči sa zavreli a s tým prišla tma. Nekonečna a najčernejšia tma. Prestala som vnímať a piskot v mojich ušiach rázom zanikol.

⭐⭐⭐
Prebrala som sa, no nezmohla som sa ani len na to otvoriť oči. Moje uši zaznamenali zvuk. Neustále pípanie monitorovacieho prístroja ma privádzalo do šialenstva. Keď som nabrala silu aspoň na to, aby som mohla otvoriť oči, otvorila som ich. Predo mnou bola stena, namaľovaná na bielo. Poobzerala som sa naokolo a zistila som že som v nemocničnej izbe. Posteľ, na ktorej som ležala, nebola vôbec pohodlná.

"Prečo som tu?" Povedala som keď som si všimla že na stoličke v mojej izbe sedí nejaké dievča, asi Emm.
"Bože ty už si hore? Nikam nechoď, hneď som tu." Povedala a rozbehla sa von z izby.

Trochu som sa pousmiala nad jej slovami. Ako by som aj mohla niekam ísť, keď nemám silu ani len na to, aby som vôbec poriadne dýchala.

Moja ruka bola akási nehybná. Pozrela som na ňu a všimla som si že je od lakťa až po palce celá v sadre. Čo ma dosť prekvapilo. Následne ma zabolelo brucho. Dala som zo seba dole perinu a vyhrnula si biele tričko. Vyskytol sa mi tak pohľad na môj trup, ktorý som mala celý v obväze. Moja pravá noha na tom tiež nebola najlepšie. Od polky lítka až po palce som ju mala v sádre. V nose som mala hadičky, ktoré sa pri každom pohybe mojej hlavy hýbali so mnou, čo vytváralo neuveriteľne zlý pocit.

O chvíľu na to sa dvere do mojej izby rozleteli dokorán. Dnu vošiel doktor. Zrazu som zbadala svetlo. Strašne silné svetlo, ktoré mi zasvietilo najprv do pravého oka a hneď na to do ľavého.