Kedysi obyčajná [SK] ✔

Part 11.

No potom zvážnel a pomali sa ku mne približoval. Donútil ma tak cúvať. Cúvala som až som narazila, potom som si povedala, stena doriti.

Keď už bol celkom pri mne začal mi priam nepočuteľným hlasom šepkať priamo do ucha. 

"Neopováž sa to nikomu povedať, ak to niekomu povieš skončila si rozumela si zabijem ťa chápeš?"
"Niežeby som to niekomu chcela povedať, ale čo ak sa to stane náhodou, alebo čo ak sa to niekto dozvie a nepoviem mu to ja?"
"Tak dohliadneš na to aby sa to nikto nedozvedel." Bol naštvaný bolo to na ňom vidno. Chcel  kričať no neurobil tak.

"A to mám podľa teba zabezpečiť ako?"
"Neviem to je len na tebe podstatné je aby sa to nikto nedozvedel." Naraz bol pokojnejší a začal sa na mňa usmievať.

A potom.... obaja sme tam len tak stáli a bez slov keď v tom sa ku mne ešte viac priblížil, teda ak to vôbec bolo možné. Bol na mne doslova nalepený. Pozrel sa na moje pery a začal ma bozkávať. Chcela som sa od neho odlepiť no prinútil ma spolupracovať.

Potom som začula kroky, niekto sa ku nám blížil. Začal bežať a zastavil pri nás okamžite odo mňa odsotil toho debila a on spadol na zem. Vtedy som zistila že je to Adam bola som mu vďačná no stále som na neho bola trochu nahnevaná.

Pozrel sa na mňa ľútostivím pohľadom a objal ma.