Kedysi obyčajná [SK] ✔

Part 30.

"Tak ako sa cítite?" Po chvíli prehovoril, pričom si z krku bral stetoskop, ktorý mi priložil na hruď.

Ja som ani neprehovorila. Za prvé som nemala silu na to aby som prehovorila a za druhé, on určite vedel ako mi je.

"Tak už niečo povedz." So slzami v očiach na mňa pozrela Emm.
"Nevládzem." Potichu a s chrapľavím hlasom som prehovorila. To bolo to jediné na čo som sa zmohla pretože pri každom pohybe, či každom jednom slove, ktoré výjde z mojich úst ma zasiahne neskutočná bolesť v bruchu.

Keď to Emm započula rozplakala sa ešte viac. Musela som znova prehovoriť.
"Ale no ták..." a z menšou pauzou som pokračovala "neplač Emm,.... to bude dobré."

Pri každom slove som cítila bolesť, no pri poslednom to bolo na nevidržanie. Jednou rukou som si chytila brucho a tou druhou som chytila doktora, ktorý vyzeral tak že už je na odchode, čo vôbec neprichádzalo do úvahy. Pozrela som na neho z bolestivým pohľadom a on mi pohľad opätoval. Následne pozrel na moje brucho, ktoré som už nedržala jednou rukou, alebo oboma.

"Nebojte sa, to bude dobré. Musíte len oddychovať a nenamáhať sa toľko a už vôbec by ste nemala rozprávať." Ja som len prikývla a doktor následne vyšiel z izby.

Len čo za sebou zavrel dvere vyletela  som na Emm.

"Čo to má dopekla znamenať?!" Kričala som, to spôsobilo že ma brucho bolelo ešte viac. No nedala som to na sebe poznať.

Jednou rukou som si držala brucho. S tou druhou som sa podopierala o posteľ, tak aby som mohla sedieť a znova nepadnúť do postele. Pozerala som do jej očí, ktoré boli zaplnené ľútosťou a smútkom, zatiaľ čo tie moje boli zaplnené hnevom.

"Nekrič tak. Sama si počula ako doktor povedal že nemáš rozprávať a namáhať sa."
"Nesnaž sa odbočiť od témy. Na to ti neskočím."