Nechaj ma! ✓

Pravda

Konečne som sa rozhodla, že je čas, aby som mu to povedala, ale on ma prerušil a začal skôr.

,, Keď som bol malý, zomrel mi brat. Práve on bol vždy mojou oporou. Mali sme medzi sebou veľmi dobrý vzťah. Boli sme len o pár rokov od seba starší, ale mal som ho rád. Vždy mi pomohol, keď som potreboval alebo ja jemu. Nedali sme na seba dopustiť. Až na deň, keď mi oznámil, že je chorý. Že má rakovinu. Vtedy som sa totálne zrútil, ale potom som sa snažil byť silný. Kvôli sebe, ale hlavne kvôli nemu. Pomáhal som mu každý deň. Nedovolil by som, aby sa mu niečo stalo. Až jedného dňa odpadol a ja som k nemu pribehol. Okamžite som zavolal záchranku, ale on mi umrel v náručí. Doteraz ma rodičia vnímajú ako vraha ich syna. " videla som, ako mu po líci stiekla slza a potom ďalšia a ďalšia.

Myslím si, že som prvá osoba, ktorá ho vidí plakať. Nemohla som sa naňho pozerať. Chcela som ho objať, ale zároveň som sa vo vnútri bila s akýmkoľvek dotykom. Postavila som sa a začala chodiť hore a dole. Potrebovala som to rozdýchať a pripraviť sa na niečo, čo spravím odvtedy prvýkrát.

,, Lexie, je ti niečo? Povedal som niečo zlé? "

,, Nie Jord. Potrebujem predýchať to, že sa ťa chystám objať. " vzdychla som si a podišla k nemu. Jemne som si okolo jeho krku obtočila ruky a venovala mu významné objatie. Objatie, ktoré pre mňa znamenalo veľa. Teraz som si bola istá, že mu musím o sebe povedať. Ľahla som si na zem a zadívala sa na oblohu. Z hlboka som sa nadýchla a začala som rozprávať.

,, Ach, keď som mala štrnásť rokov, zaľúbila som sa do chlapca menom Andy. Milovala som ho celým svojím srdcom, najviac ako to len šlo. Nakoniec sme skončili spolu a boli sme ten najšťastnejší párik. Ale nič nevydrží večne však? " slabo som sa uchechtla a cítila som, ako mi začínajú tiecť slzy.

,, Lexie ak nechceš, nemusíš mi to hovoriť. Ja si počkám. " usmial sa na mňa úprimne, ale ja som pokrútila hlavou a posadila sa.

,, Jedného dňa, keď som sa išla len tak prejsť, som ho uvidela ako opiera nejakú blondínu o stenu a bozkávajú sa. Rukami jej prechádzal po celom tele a ja som myslela, že zle vidím. Že som sa stále nezobudila zo sna. Vôbec sa nesnažil odtiahnuť sa od nej. Moje srdce sa roztrieštilo na milión maličkých črepiniek presne tak, ako fľaška, ktorú som držala v rukách. Padla s rachotom na zem a on upriamil na mňa pozornosť.

Keď som upriamila svoj pohľad do jeho očí, nevidela som v nich nič. Žiadnu ľútosť, proste nič. Opovrhoval mnou. Vtedy som pochopila, že on ma nikdy nemal skutočne rád. Nemiloval ma. Zrazu ma však začal ťahať do nejakého starého domu, ktorý bol naproti. Rozrazil dvere a mňa hodil na starý matrac, z ktorého vyšla tona prachu. Zjednoduším to. Proste ma tam.. proste ma.. znásilnil a len tak zmizol. Nechal ma tam nahú, celú ubolenú a znásilnenú.

Našla som však v sebe ešte kúsok sily a vybehla von. Slzy mi zmáčali tvár a ja som poriadne nevidela na cestu. Prechádzala som cez ňu, keď do mňa nabúralo plnou rýchlosťou auto a ja som videla len tmu.

Zobudila som sa v nemocnici a všetko ma bolelo. Mala som pár zlomenín a modrín. Keď prišiel do izby Taylor s Megan, oznámili mi, že rodičia mali haváriu. Že do nich nabúral kamión a oni boli na mieste mŕtvy. Vyčítala som si ich smrť. Vyčítam si ju doteraz. Pretože keby neskončím v nemocnici, nikdy by sa nestalo to , čo sa stalo. Za všetko som mohla ja.

Pár dní na to sa znovu objavil Andy a znovu ma znásilnil. V lese. Vtedy keď som prišla domov, som sa zrútila. Našťastie nikto nebol doma, čo som hneď využila. Napísala som Megan a Taylorovi sms a pobrala sa do kúpeľne. Zo skrinky nad umývadlom som vytiahla čisto novú žiletku a mala sa v pláne zabiť. Nechcela som žiť. Nemala som dôvod. Lenže do kúpeľne mi vtrhla Megan a okamžite ma zastavila. Vybehla som z kúpeľne, ale Tay ma chytil. Trhala som sebou, ale nič. Počula som Megan zadúšať sa plačom a rovnako to skončilo aj u mňa. Všetko som im vykričala. Všetko čo ma toľký čas ťažilo a stále ťaží.

Ešte v ten večer prišiel Taylor celý dobitý. Pobil sa s ním. Keď prišiel, tak veľmi som sa o neho bála. Celý bol krvavý , čo môj strach z krvi len posilnilo. A taktiež sa odvtedy v mojom šatníku neobjavila ani jedna svetlá farba. Žijem s tým hrozným pocitom každý deň, pretože nevládzem a nezvládam to. Koľkokrát som to chcela zopakovať, veľakrát sa ráno zobúdzam s nechuťou do života. " dohovorila som a po tvári mi stekali slzy. Postavila som sa k okraju a objala sa rukami. Zrazu ma však objali zo zadu ruky a ja som sa trhla. No neodstúpila som. Dovolila som mu, aby ma objal. Potrebovala som to.

,, Ja som taký kokot. Ako som ti mohol ubližovať?! A henten? Najradšej by som mu napchal vtáka do krku a vytiahol mu ho zadkom von!!! Lexie, sľúb mi niečo prosím. " sklonil ku mne hlavu a ja som sa mu zadívala do očí. Boli také úprimné a videla som v nich lásku? Nie, to sa mi len zdalo.

,, Čo také?"

,, Nikdy si nič neurob. Viem, že to tak možno nevyzerá, ale záleží mi na tebe. Mám ťa rád. Možno aj viac ako rád. " pobozkal ma na vrch hlavy a mne sa na tvári rozžiaril úsmev.

Prvýkrát mi niekto vytvoril úprimný úsmev na tvári. Viem, že dnes som spravila obrovský pokrok. Prijala som jeho dotyk, čo už pre mňa znamená veľmi veľa. No nikdy by som si nebola povedala, že môj úsmev bude patriť Jordanovi Grayovi. Možno aj srdce.

Prajem vám príjemné čítanie :)