Bad to the bone

09

Po ohlušujúcom zvuku zvončeka, ktorý ohlásil koniec hodiny som sa v sekunde zdvihla z miesta v snahe sa čo najskôr vytratiť.

„Kaelin stalo sa niečo?" zastavil ma Lolin hlas hneď potom, čo som vybehla z triedy. Zničila mi tak možnosť sa nepozorovane vytratiť na dievčenské záchody.

„Nie. Malo by sa?" vyslovila som veselo, až som bola sama znechutená tónom svojho hlasu. Znelo to tak falošne a neúprimne. Keď tu bolo niečo, čo som z celého srdca nenávidela bola to práve faloš.

„Prečo potom utekáš?" jej otázka ma prebodla ako šíp, ktorý preletel rovno skrz mňa.

Naozaj to bolo až tak očividné?
Naozaj som práve utekala kvôli Asherovi Langleymu?

Pravdou bolo, že som chcela skontrolovať svoj výjav v zrkadle. Mala som pocit, že mi spodná pera narástla do dvojnásobnej veľkosti. A zároveň som sa zrejme tak nejak chcela vyhnúť ďalšiemu stretu s ním.

„Volanie prírody," všemožne som sa snažila zamaskovať až príliš očividnú nervozitu, ktorá ma sužovala.

„Otoč sa ku mne, Kaelin." povedala ostro čím donútila moje srdce spadnúť ešte o čosi nižšie.

„Preboha, ublížil ti niekto?" v jej tvári sa jasne črtlo znepokojenie a obavy. Chcela som namietať, no zostala som len paralyzovane stáť na mieste.

Stál tam.
Stál na konci chodby s pohľadom zabodnutým na mne.
Pohľadom, ktorý ma trhal zvnútra, spôsoboval mi zimomriavky po celom tele a nútil ma zakryť si oči rukou len aby som sa pred ním dokázala skryť.

Vedela som, že čaká len na moju odpoveď. Otázkou zostávalo či som chcela vkročiť do pekla a podať ruku diablovi alebo aj naďalej kráčať po tenkom ľade.

„Jasné, že nie, Loly. Len menšia nehoda. Ozvem sa ti, fajn? Teraz už naozaj musím ísť. Maj sa." usmiala som sa aj cez príšernú bolesť a venovala jej pevné objatie.

To bol moment, kedy sa na mňa usmial. Nie normálne, ale tým jeho typicky zvráteným spôsobom.

Asher Langley sa na mňa usmial a odišiel.