Bad to the bone

38

Stále som sa však nedokázala zbaviť pocitu, že to celé nie je pravda.

Že Asher žije.

Ak by naozaj zomrel, cítila by som to. Cítila by som bezodné prázdno. No moje vnútro doslova zápasilo a odmietalo prijať fakt, že tu Asher už skutočne nie je.

A tak som sa poháňaná neznámou silou zdvihla zo zeme a rozbehla sa ignorujúc to, že už dávno začalo vyučovanie.

Bez zaklopania som vtrhla do riaditeľne, kde ma v okamihu privítali prekvapené pohľady všetkých, ktorí sa nachádzali dnu.

„Prečo je vyvesená čierna zástava?!" vychrlila som bez rozmýšľania snažiac sa popadnúť stratený dych.

Riaditeľ si nahlas vzdychol a rukou pokýval na kreslo pred jeho stolom.

„Sadnite si-"

„Prosím!" pokračovala som zúfalo.

„Jeden z našich študentov z-"

„Asher?!"

Pomaly prikývol a pozrel na mňa ustarosteným pohľadom. Podišla som bližšie k jeho stolu a v očiach pocítila nový príval sĺz.

„Ako?" vypadlo zo mňa spolu s hlasným vzlykom.

„Jeho otec nás včera kontaktoval," prehovoril opatrne a popravil si okuliare.

Chrbtom ruky som si utrela tvár snažiac sa spracovať to, čo práve vyšlo z jeho úst.

Vedela som, že mi nepovie príčinu jeho smrti, tak mi nezostávalo nič iné ako opäť konfrontovať Hendrixa. Aj keď už iba tá predstava mi spôsobovala značnú nevoľnosť.

Prikývla som a pobrala sa preč.

„A Kaelin?" oslovil ma, keď som otvárala dvere, čím ma prinútil otočiť sa späť.

„Zoberte si toľko voľna, koľko potrebujete," v jeho tvári sa črtol súcit a bolo na ňom vidieť, že ho celá situácia skutočne trápi.

Koniec-koncov to bol práve on, kto ma prinútil spoznať Ashera. Nebyť jeho..možno...možno by nič z tohoto nikdy nebolo. Nič by sa nestalo.

Asher by stále žil.

Vybehla som z riaditeľne spolu so zvukom zvončeka a vybrala sa rovno k triede Hendrixa.

Počkala som vedľa dverí nalepená na stene, aby som sa vyhla vlne študentov. A keď konečne vyšiel, nečakala som ani sekundu a zdrapila ho za rukáv jeho bundy.

Od šoku takmer stratil balans, no vzápätí ma svojim telom uväznil o stenu za nami.

„S čím si ma prišla otravovať teraz, slniečko?" uškrnul sa a mne do nosa udrela vôňa jeho kolínskej.

„Dobre vieš," zamračila som sa a rukami sa pevne zaprela do jeho hrude.

„Ah," predniesol naoko prekvapene stále narúšajúc môj osobný priestor.

„Tvoj najlepší kamarát zomrel a ty sa správaš ako ten najväčší kretén pod slnkom,"

„Myslím, že práve v tejto chvíli som nad slnkom," uchechtol sa a ešte o kúsok zničil vzdialenosť medzi nami.

Prevrátila som očami a znovu vydala všetku silu na to, aby som sa ho zbavila. Keď konečne ustúpil.

„Ako zomrel?" vyslovila som a môj hlas znel viac zlomene než som plánovala.

„Záleží na tom?"

„Ty vieš, že áno!" vybuchla som, keďže ma neskutočne iritoval fakt, ako veľmi ľahostajne sa k celej situácii staval.

Na chvíľu zavládlo ťažké ticho. A vyzeralo to tak, že nad niečím úpenlivo premýšľa.

„Čo sa zmení tým, že to budeš vedieť?"

„Hovor..prosím." môj hlas sa triasol a pohľad mi znovu zaplavili slzy.

„Predávkoval sa."

_____________

Bol by záujem o boyxboy príbeh? (^^)