Bad to the bone

39

Prešli dni, týždne... dlhé tri mesiace, od Asherovej smrti.

Drix mi nedovolil ísť na jeho pohreb. Vraj sa to ani za pohreb považovať nedalo. Jeho otec dal jeho telo totiž spopolniť.

Od toho dňa som nežila.
Iba prežívala.

Cítila som sa ako prázdna chodiaca schránka. Ako prosté vzduchoprázdno. Duch v tele nejakého náhodného človeka. Už mi nič neprinášalo radosť a každý ďalší deň zahalil o čosi tmavší tieň.

Bolelo to. Stále viac.

Pri myšlienke naňho som v očiach opäť pocítila slzy. Najhoršie bolo, že mi ho všetko až príliš pripomínalo. Jeho diár s mojimi kresbami som nosila všade so sebou. Listovala som v ňom a spomínala na všetko, čo sme spolu za tak krátku dobu stihli zažiť.

Pretože len spomienky mi dokázali vyčarovať úsmev na tvári a zároveň slzy krutej bolesti.

Pravá láska príde len raz za život.

Len raz a už nikdy viac.

Presne ako s Asherom.
On bol ten, ktorý do môjho života vniesol niečo nové, doposiaľ nepoznané a niečo, čomu som ani sama nedokázala uveriť a prišlo mi to až príliš neskutočné na to, aby to bola pravda. Zažila som s ním neopísateľné chvíle a bolo medzi nami tak silné a nezničiteľné puto. Viem, že niečo také už nikdy nezažijem.

S nikým.

Asher tak ochromil moje srdce jeho láskou ku mne, že bez neho som neschopná ju viac cítiť. Nedokázala by som ho len tak ľahko nahradiť.

Taktiež aj každý ďalší deň je len ťažšie zvládnuteľný boj, ktorý ma zožiera zvnútra o čosi viac než ten predtým.

Tri dlhé mesiace trápenia a prostého tápania v temnote zahalenej závojom tej najhoršej bolesti.

Vedela som, že ten deň môže prísť.
Deň, kedy Asher podľahne svojej chorobe.

No prišiel priskoro.

Nebola som pripravená.

Chcela som s ním prežiť viac.
Omnoho viac.

Chcela som mu ukázať, že život má aj svetlé stránky.
Že nie je sám a že tu budem vždy preňho.
Že radosť ešte nevymrela zo sveta.

Chcela som ho naučiť cítiť radosť.

Aj naďalej som chcela byť jeho slnkom. Rozosmievať ho. Rozprávať mu trápne vtipy, ktoré možno aj tak nechápal. Hmkať mu uspávanky.

Len som si priala vidieť ho aspoň trochu šťastného.

Nemal ani pomník, kam by som sa s ním mohla chodiť rozprávať.

Asher Langley zomrel a všetci už stihli zabudnúť.

Všetci až na mňa.