Už dlhšie som blúdila chodbami v snahe nájsť tie správne dvere.
„Prosím vás, môžem sa spýtať," oslovila som prvú sestričku, ktorá mi skrížila cestu.
„Samozrejme, s čím pomôžem, slečna?" odvetila milo a nezabudla ani na široký úsmev.
„Kam ste premiestnili pacienta z dvojky?"
Nasadiac si okuliare si hneď začala prezerať spisy, ktoré jej práve kotvili v rukách.
„Meno pacienta?" zamrmlala po chvíli a pozrela na mňa.
„Asher Langley," vypadlo zo mňa samovoľne a jej tvár automaticky poznačil malý úsmev.
„Oh áno, Ashera sme premiestnili na tretie poschodie kvôli rekonštrukcii."
Doslova bolo počuť, ako mi spadol kameň zo srdca. Obávala som sa totiž, že sa jeho stav zhoršil a preto ho premiestnili. Takže počuť tieto slová bola obrovská úľava.
„Fajn, ďakujem," pokúsila som sa o úsmev a pobrala sa preč.
„Piate dvere zľava," zakričala za mnou.
Piate dvere zľava. Opakovala som si v hlave a privolala výťah. Čakajúc kým príde som sa rozhliadla po celej mŕtvolne prázdnej chodbe a odrazu ma premkli mrazivé zimomriavky. Pritiahla som si sveter bližšie, keď sa dvere výťahu otvorili.
A z nich vystúpila osoba, ktorej som sa už dlhé mesiace úspešne vyhýbala. Ktorú som si priala už nikdy nevidieť. Ktorá mi práve pripomenula, ako veľmi ju aj po tak dlhej dobe stále nenávidím. Hendrix.
Venoval mi zmätený pohľad a chvíľu na mne visel očami. Premeriaval si ma aj počas toho ako vystupoval a tak som rýchlo vbehla dnu horlivo stláčajúc tlačítko s ošúchaným číslom tri.
„Kaelin?!" zakričal predtým, ako sa dvere úplne zatvorili.
Nespoznal ma. Aspoň nie hneď.
Zahľadela som sa na svoj odraz odrážajúci sa od kovového plechu a rukou si prehrabla vlasy. Krátke čierne vlasy.
Ostrihala a nafarbila som si ich v deň, keď Ashera prepustili z nemocnice. Potrebovala som zmenu. Potrebovala som aspoň nejakým spôsobom dať zbohom zlým časom.
Výťah prudko zastal. Vyšla som na žiarivo bielu chodbu a do nosa mi automaticky udrela charakteristická vôňa dezinfekcie.
Piate dvere zľava.
V hlave som pomyselne rátala dvere, až som sa dostala k tým správnym. Zastala som pred nimi a predtým, než som potiahla kľučkou, som sa zhlboka nadýchla.
Vkročila som dnu a pomaly zavrela dvere. Pohltilo ma príjemné ticho a slnko zaplavovalo celú pomerne veľkú miestnosť.
Asher sedel na kresle pri okne a pozeral von. Na chvíľu som zastala a len obdivovala tú atmosféru, ktorá tu vládla. Asher vyzeral tak pokojne, nevinne..dokonalo.
Tento ústav bol jeho domovom už dlhé tri roky. Odkedy ho po prebodnutí prepustili, bol tu. A ja som tu odvtedy bola každý jeden deň.
Jeho stav bol stále rovnaký, odkedy sa prebral. Nazvali to bdelou kómou. Už tri roky z neho nevyšlo ani slovko, vraj nevníma ľudí a nevie rozlíšiť, kto naňho práve rozpráva.
No ja som sa nevzdala. Stále som sem chodila a dúfala, že sa jeho stav raz zlepší. Verila som. Nádej stále horela, aj keď mizerne, ale predsa.
Sadla som si do kresla oproti nemu a pozrela von, na nádherný výhľad mestského parku.
„Ahoj Asher," začala som milo a neubránila sa úsmevu. „Ako sa máš? Dúfam, že dobre. Priniesla som ti tvoj diár," načiahla som sa do vrecka svojho svetra a položila ho na stôl. Asher ale stále len nezaujato hľadel z okna ani si nevšimnúc, že som prišla.
„Včera som dostala vodičský preukaz, no chápeš to? Ja, človek, ktorý má panický strach prejsť cez prechod." Pri skúšobnej jazde som myslela na teba a na všetky miesta, ktoré spolu ešte navštívime. Verím v to, verím v teba, vieš to, že? Neprestala som v teba veriť ani na sekundu. Viem, že to zvládneš, viem, že to spolu prekonáme. Milujem ťa, Asher. A vždy budem," povedala som takmer na jeden nádych a zviezla sa hlbšie do kresla.
„Aj ja teba, Kaelin," prehovoril odrazu a pozrel rovno na mňa. Jeho tvár ozdobil malý úsmev a ja som v tej chvíli asi zomrela.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
__________________
Tak sme sa po ôsmych mesiacoch dostali na úplný koniec. Som na seba a vás hrdá, že sa nám spoločnými silami podarilo dokončiť ďalší príbeh.
Neskutočne vám ďakujem za tú obrovskú podporu. Za všetky hlasy, komentáre, správy. Ani si neviete predstaviť, ako ma každý jeden váš názor vždy potešil. Čo hovoríte na koniec? ^^
