Bad to the bone

28

Keď som sa nad tým zamyslela, tak sme naozaj boli ako deň a noc.
Slnko a mesiac.
Svetlo a temnota.
Biela a čierna.
Oheň a ľad.

Obrovské protiklady.
Boli sme rozdielni snáď úplne vo všetkom.

No práve to ma tak veľmi fascinovalo. Asherova tajomnosť a inakosť ma akosi zvláštne priťahovala. Bol ako zakázané neprístupné územie s hrozbou nebezpečenstva.

A tento fakt mi búril krv v žilách.
Chcela som z neho prebádať čo najviac. Chcela som nahliadnuť do jeho mysle, dotknúť sa jeho duše, počuť pieseň jeho srdca.

Chcela som spoznať pravého Ashera.
Pretože som verila, že tam niekde predsa len je.

„Ľudia sú zlí," preťala som pokojné ticho, ktoré sa medzi nami rozprestieralo, zatiaľčo som položila hlavu na Asherove plece.

Sedeli sme v malom parku na kraji mesta, kam zvyčajne veľa ľudí nechodilo. Ako som už stihla zistiť, Asherovi nerobilo dobre, keď bol až priveľmi obklopený ľuďmi. Navyše ak boli úplne neznámi.

„Ľudia ti najmä nestoja za trápenie," odvetil po dlhej chvíli ticha s pohľadom stále upnutým kamsi pred seba.

Ďalšia vec, ktorú som sa behom tých pár dní naučila bola tá, že Asher toho veľa nenahovoril v dôsledku jeho príliš silných antidepresív, ktoré ho doslova zabíjali zvnútra.

Preto malo pre mňa každé jedno jeho slovo obrovskú cenu.

Už som teda aj konečne pochopila prečo skoro vôbec nechodil do školy.
Nebola to jeho vina.

„Ako si predstavuješ svoju smrť, Kaelin?" vyslovil opäť, tentoraz však až mrazivo chladne.

„Č-Čo?"

„Ako chceš zomrieť?"