Bad to the bone

42

Slzy mi nezastaviteľne stekali po lícach a zľahka dopadali na čierny atrament, ktorý sa pod ich náporom rozpíjal.

Stále som v ruke žmolila kus obyčajného bieleho papiera. Avšak jeho obsah bol neobyčajný. Tá báseň. Tak nádherná. V živote mi nikto nič krajšie nedal.

Úplne som odignorovala Drixove otázky. Sústredila som sa len na tie dokonalé riadky.

Hlavou mi ale stále vŕtala otázka- Kto? Prečo by mi niekto dával takúto báseň?

Očami som stále dookola skenovala tie slová. Hľadala som v nich niečo, čo by ma naviedlo. No nič mi nedávalo žiadny zmysel. Zrazu som bola úplne mimo.

„Už mi konečne povieš čo sa deje?" ešte stále na mňa ustarostene pozeral v spätnom zrkadle.

„Čo to má sakra byť?!" päsťou som naštvane buchla do vedľajšieho sedadla.

„V prvom rade by si sa mohla upokojiť. Určite sa všetko vysvetlí."

„Prečo by mi niekto dával báseň? Len tak?!" od nervov som takmer kričala.

Samozrejme, že ako prvé mi hlavou prebleslo jeho meno. Meno, ktoré som sa všemožne pokúšala dostať z hlavy. A to bol aj dôvod, prečo ma to celé tak vzalo. Pretože som vedela, že si to len namýšľam.

Nič také predsa nebolo možné.
Bol mŕtvy-prostý fakt.

Krutá realita.
Najhoršia nočná mora.

A ja som bola pekne naivná a zrejme zúfalá, ak som čo i len na sekundu myslela, že tá báseň je od neho.

Niekto si zo mňa chcel len kruto vystreliť. Pobaviť sa na mojom utrpení. Veď konieckoncov, ľudia sú to najväčšie zlo.

Ak si ale dokázali robiť srandu z niekoho smrti..dali sa tak vôbec stále nazývať?

Deň po Asherovej smrti som musela po škole strhávať plagáty s jeho fotkou a popisom 'prefetoval sa do pekla'.

Dokonca aj na mojej skrinke sa vynímal papier, ktorého obsah vyzeral nejak takto:

Tvoj díler si uviazal
....kedy sa pridáš?

Nikdy som viac neplakala ako v tú noc.

_________

Už mám predpísaných pár častí nového príbehu...chceli by ste ho čím skôr alebo až keď skončí tento? ^

Tu nás čaká už len 5-7 častí (;