Min Yoongi je členom známej skupiny BTS. Aby mohol zostať v skupine musí dodržať jedno pravidlo. Žiaden člen nesmie mať sexuálni vstah s iným členo skupini. Je to len jedno pravidlo ale Yoongi zistí že je nesmierne ťažké ho dodržať. Musí odolávať Ho...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Cesta do nemocnice bola peklo. Hobi je magor predpísaná rýchlosť mu absolútne nič nehovorila a jeho športový mercedes doslova letel. Najradšej by som omdlel, ale strach mi to nedovolil. Keď sme vleteli do prvej zákruty modlil som sa k bohu nech už sme tam a preklínal toho debila čo dal Hobimu vodičák. Tysol som sa na Kookiho, ktorý podporoval tú šialenú jazdu. Keď sme zastali na parkovisku pred nemocnicou úľavne som si vydýchol. Kooki otvoril dvere a pomohol mi von. Musel som sa pridŕžať auta, znovu ten hrozní pocit slabosti podlamovali sa mi kolená a žalúdok som mal ako na vode no tentoraz to spôsobovala tá šialená jazda.
"Hyung?" Hobi mi podal môj kýblik. "Odnesieme ťa tam ak to nezvládneš." Znel naliehavo až prosebne, mal o mňa strach vypísaní v tvári.
Zhlboka som sa nadýchol a odrazil sa od auta. "Zvládnem to a už nikdy, ale naozaj nikdy ti nesadnem do auta!"
Nie som zvyknutý na takúto starostlivosť, vždycky som bol na všetko sám a veril v to že nikoho nepotrebujem. No bolo príjemné vedieť že sa o mňa niekto naozaj bojí a nie som všetkým ľahostajný aj napriek mojej hroznej povahe. Vykročil som smerom k nemocnici s chalanmi za chrbtom. Boli pripravený kedykoľvek mi pomôcť. Pár metrov pred sklenenými dverami som sa predsalen musel zachytiť Hobiho aby som sa nezrýpal na zem. Omotal mi ruky okolo bokov a milo sa usmial.
"Už tam skoro sme Yoongi-hyung." Vďačne som sa o neho oprel a nechal sa doviesť až k dverám nemocnice.
Kooki nám otvoril dvere a my sme vošli dnu. Mám mnoho dôvodov pre ktoré nemám nemocnice rád. Jeden z nich je smrad dezinfekcie, ktorý vás prenasleduje snáď všade. Hala bola plná ľudí čakajúcich na príjem, sestrčiky pobehovali sem a tam snažiac sa roztriediť pacientov k správnym doktorom. Hoseok ma usadil na jednu s nepohodlných plastových sedačiek, ktoré tu všade stáli zatiaľ čo Kooki dobehol k dlhému pultu s počítačom za ktorým sedela staršia žena v bielom sesterskom plášti. Chvíľu sa spolu rozprávali a potom čo sa jej zdvorilo uklonil dobehol k nám.
"Za chvíľu príde sestra aby si ťa prevzala hyung." Len som prikývol a oprel sa o Hobiho rameno. Premáhala ma únava a tento bezmocní stav ma ubíjal.
"Pán Min?" prebral ma milí ženský hlas.
Pred nami stála vysoká, tmavovláska v bielom a prívetivo sa usmievala. Rýchlo som prikývol a riadne sa usadil nech vyzerám aspoň trochu sebaisto a dôstojne. I keď s kovovým kýblikom v rukách ktorý na ňu zízal zlostným pohľadom to bolo asi zbytočné. Chvíľu pozerala na kýblik a bolo vidno že sa snaží nerozosmiať.
Keď sa dostanem domov TaeTae si to ešte vypije. Rýchlo som kýblik strčil do rúk Hobimu a ona sa na mňa ospravedlňujúco zadívala a pokračovala.
"Mám na vás len pár otázok," držala v rukách drevené dosky s papiermi a niečo do nich zapisovala. "Ste alergický na nejaký druh liekov?"
