Bang-Bang

I'm Samantha...

,,Scarlett už len to, že si súčasťou jeho gangu nie je normálne... Neboj niečo vymyslíme..."povedala a mne nachvíľu odľahlo.

Vedela som, že mi moja sestra pomôže...

Zobudila som sa skoro ráno. Sníval sa mi nejaký hrozný sen a ešte k tomu aj to rameno ma bolelo. Postavila som sa z postele a išla som si dať liek od bolesti.

,,Scarlett? Všetko v poriadku?"zakričala na mňa Cassie z izby.

,,Všetko fajn, bola som si len po lieky..."vrátila som sa do izby.

Lahla som si do postele a snažila som sa ešte zaspať.

Ráno som sa zobudila s bolesťou hlavy. So sestrou sme si spravili raňajky a po obede som si išla zaobstarať nový mobil. Celý týždeň som o Death Hood nič nepočula. Ani neviem či ma hľadajú.

Jedného dňa, keď Cassie bola v robote som sa doma nudila. Doma sme nemali ani základné potraviny, takže som nemohla ani nič navariť. Rozhodla som sa teda, že pôjdem niečo nakúpiť. Obliekla som sa, do kabelky som si nahádzala potrebné veci a išla som na autobus. Asi desať minút je od bytovky autobusová zastávka. Odviezla som sa do najbližšieho targetu. V obchode som hádzal do košíka všetko, čo sme potrebovali a na čo som mala chuť. Pri pokladni som zistila, že som to s nákupom trochu prehnala. Mala som štyri plné tašky a to som tu bez auta. Ešte k tomu v ľavej ruke nemôžem nosiť tašky, pretože ma stále boli rameno. Takže som sa vrátila do obchodu a kúpila som si nejaký ruksak do ktorého nahádžem nákup. S ruksakom na chrbte a dvoma taškami v ruke sedím na zastávke a čakám na autobus. Jeden autobus som zameškala a další mi ide až o polhodinu. Že som sa vôbec niekam trepala, mohla som radšej ostať doma. Mala som na sebe čiernu mikinu, aby ma nikto nespoznal, ale vonku bolo strašne teplo tak som si ju dala dole. Bola som sama na zastávke, keď predo mnou zastavilo modré porsche. Otvorili sa dvere a z auta vystúpil mladý chalan. Vyzeral veľmi atraktívne. Tvárila som sa normálne, ako keby tam ani nebol.

,,Všimol som si, že si nestihla autobus. Nechceš náhodou odviezť?"prehovoril na mňa.

Ja som sa pre istotu obzrela či naozaj hovorí so mnou. Bola som tam sama.

,,Hmm je to milé od teba, ale za takých dvadsaťpäť minút mi ide autobus..."

,,To tu chceš čakať. Veď ťa môžem hodiť domov... Veď ako chceš, chcem len pomôcť"mykol plecami.

Strašne bol pekný a navyše mi niekoho pripomínal. Ale koho? Premýslela som si to a nakoniec som súhlasila. Bude to aj pre mňa lepšie aspoň nemusím vláčiť ten nákup.

,,Tak dobre..."postavila som sa a išla som k jeho autu.

,,Počkaj tašky daj mne, dám ich do kufra"

Na sekundu sa nám stretol pohľad. Sakra tie oči som už niekde videla. Milo sa na mňa usmial. Sadla som si do auta a s pravou rukou som si zapla bezpečnostný pas. Lávu ruku som mala nehybne pri tele.

,,Čo máš s rukou?"spýtal sa ma, keď si sadol za volant.

A do kelu musím si rýchlo niečo vymyslieť.

,,S priateľmi sme boli na lyžovačke a spadla som. Museli mi operovať ruku, takže ju mám celkom nefunkčnú..."vysvetlila som mu.

,,Takže z toho máš aj tie modriny na tvári však?"

,,Ehm hej. Mal si ma vidieť, keď to bolo čerstvé. Vyzerala som hrozne..."prekrutila som očami.

Snažila som sa, aby mi moju historku na lyžiach uveril. Dúfam, že to aj tak je.