Vyvolená živlom

ZEM

Jaskyňa bola najprv široká ,no postupne sa zužovala .Miestami som sa musela prikrčiť, niekde doslova prepchať. No stále som postupovala dopredu . Vdaka bohom za fakľu.

Práve som sa pretlačila úzkou prasklinou a prekvapene hladela pred seba .

Vošla som do  siene ,všade bolo  svetlo odrážajúce sa v krištálovo čistom jazierku. V jeho strede bol oltár a na ňom žiaril zelený diamant.

 Ako sa k nemu dostanem, došľaka. Obzerala som sa po okolí. Oči mi padli k skalným výčnelkom vo vode, ktoré viedli k oltáru. 

"Tak ideme skackať." frflala som

Bez problémov som doskákala až k diamantu. Je nádherný, nechce sa my veriť, že to je také jednoduché. Natiahla som ruku a dotkla sa ho.

Mojím telom prebehla triaška. No nedokázala som sa ho pustiť. Padala som do temnoty, stále hlbšie a hlbšie.

 Otvorila som oči , predo mnou som uvidela muža a ženu.

" Wiliam  , sľúb mi ,nie prisahaj že ju ochrániš .Musíš."-šepkala zúfalo žena

"Nedokázal som ochrániť ani vás pani moja ,nieto dieťa"

"Musíš, je vyvolená. On ju zabije .Videla som to."-z posledných síl šeptala

"Dobre teda .Prisahám na všetko drahé, že ju budem ochraňovať ."

"Vieš čo máš robiť, už dávno som ti to povedala".

"Viem pani moja."

"Podaj mi ju. Chcem ju ešte vidieť."

Muž vstal. Vzal do náručia dieťa a podal ho žene v posteli.

Tá s nehou hľadela na dieťa a hladila ho po tváričke. To uprene hľadelo  nebeskými  očami na ňu.

" Milujem ťa. Vždy ťa budem strážiť Alina moja." hlava jej klesla na vankúš a ruka bezvládne padla vedľa tela 

Je mrtva, blesklo mi hlavou .Alina ? To dieťa som ja? Hľadela som na tú ženu, vlastne moju matku. Podobám sa jej. Máme rovnaké vlasy a dokonca aj moja tvár je ako jej .Pred očami sa mi zahmlilo a ked sa rozjasnilo. Bola som inde. Stál tam muž.

"Pane." kľačala pred ním žena

"čo je to? "zahľadel sa na ňu zamračene muž

"Dievča pane. Vaša žena umrela." so sklonenou hlavou preniesla žena

"Dievča!!!" rozzúrene skríkol muž a udrel do steny päsťou

 "Vypadni !!!"

žena neváhala a rýchlo vybehla z miestnosti

Muž rozzúrene hľadel do okna .Po chvíli sa otočil a zreval ."Alexander!!!"

 Teraz som si všimla jeho tvár .Bol celkom pekný ale tie oči niečo mi na nich nesedelo.

Bože ved to sú moje oči. On je môj otec?

Do sály vošiel vojak." Volali ste pane." a uklonil sa 

"Zbav ma toho dieťaťa, je mi jedno ako .Počul si!"

 Ja som šokom zalapala po dychu .

Vojak prekvapene zodvihol hlavu ."Ale vaša výsosť, je to len dieťa."

"Nezaujíma ma to. Je to rozkaz, ak ho nesplníš  budeš o hlavu kratší aj ty!" zúrivo naňho zazeral

Vojak vstal uklonil sa." Ano pane, spoľahnite sa, rozkaz splním." a odišiel 

Všetko sa opäť stratilo v čiernote . Neviem ako dlho som tam bola ,no ked som otvorila oči bola som späť pri oltári. Držala drahokam, už nežiaril ,chvíľu som len tak sedela a spracovávala to.   Z očí mi vytieklo zopár slz .Je to všetko pravda? Oklepala som sa a vstala.

 "Musíš byť silná, bolo to dávno .Spamätaj sa!" okríkla som sa a vykročila von z jaskyne