Sedíme v klubovni na starom, takmer rozobratom, smradľavom, modrom gauči, natisknutí na sebe a pozeráme film. Ja sa tisknem na Bibu a Biba na Erika. Len ten sa bezstarostne rozvaľuje na sedačke, akoby tu nebolo nula stupňov.
Pozerala som na obrazovku pred ktorou sa hmýrila jej a jeho ruka. Preplietali prstami akoby chceli uštrikovať ponožky pre babku. Pomaly som sa od nich odsúvala, až medzi mnou a ňou bolo miesto pre ďalšieho človeka.
Striaslo ma od zimy. Až teraz si všimli že som sa odtiahla preč.
"Ty čo si tak ďaleko?" ozvala sa Biba asi po hodine ticha.
Nehovorila nahlas, ale v malej miestnosti v ktorej bolo doteraz ticho, jej hlas znel ako výstrel odpálený pri uchu. Sluch trhajúci zvuk.
Mykla som plecami. Bunda ktorú som mala na sebe zašušťala.
"Nechcela som zavadzať."
Erik zo seba vysúkal tichý vzdych. "Ale čo si."
Zahrialo ma pri srdci keď dal na javo, že mu tam neprekážam.
Na celu miestnosť sa rozozvučala pieseň, ktorá mi absolutne nič nehovorila.
"No?" zrukla do mobilu Biba.
"Slečna? Kde si?" matne som počula hlas Bibinho otca v mobile.
"S Domčou som."
Zazrela som ako Erikovi trhlo kútikmi pier.
Takže ona je len so mnou? Prakticky povedala polovičnú lož...
"Poď domov." zavelil jej otec. Snažila sa protestovať, ale neuspela.
"Musím ísť domov." povedala na koniec.
Zbalili sme notebook na ktorom sme pozerali film, schmatli klúče, zamkli a šli ju odprevadiť domov. Chvílu som kráčala za nimi. Držali sa za ruky a kráčali. Teda, on kráčal. Ona šla ako hus. Trhala mu rukou zo strany na stranu, hopkala, skákala, vyskakovala, preskakovala, robila všetko možné aj nemožné, len nekráčala ako civilozovaná osoba.
Obišla som ich a kráčala pred nimi. Naozaj sa na to nedalo pozerať.
Cez tú tmavú cestičku k nej domov som však sama ísť nechcela. Počkala som ich a zvyšok cesty kráčala vedla Bibi. Kúsok od ich brány sme zastavili.
Objali sa. Z jej strany nemotorné medvedie objatie a z jeho len tiché, chabé opätovanie.
Počkali sme kým zájde za bránu, a potom som aj s Erikom kráčala preč. Z vrecka som vytiahla mobil, skontrolovala som čas. Osem hodín a mne sa ani pri najmenšom nechcelo ísť domov do ďalšieho negatívne naladeného večera.
Uvažovala som nad prechádzkou po dedine, pri ktorej by som si aspoň utriedila všetky myšlienky.
"Kam teraz?" spýtal sa ma Erik. Prekvapená touto otázkou som odpovedala pravdou. "Domov, do ďalšej hádky sa mi ísť ešte nechce."
Ticho sme kráčali smerom ku Kike.
"Ideme si pozreť ešte nejaký film?" spýtal sa.
Prikývla som na súhlas. Tento krát telefón z vrecka vytiahol on. Vytočil číslo a priloźil si mobil k uchu.
"Baťko, poď mi hodiť klúče od auta." hovoril do mobilu. Z telefónu som počula Vladov vzdialený hlas. Nič som ale nerozumela.
Zložil mobil. Stáli sme pred Kikiním domom a čakali.
"Chytíš?" balkónové dvere sa otvorili, začuli sme Vladov hlas.
"Hoď." Erik zamával rukou v guste chytania klúčov od auta.
"Kde si nechal Bibu?" spýtal sa Vlado.
Porazene som sklopila zrak. Vôbec som tu nemala byť a už vôbec nie s Erikom.
On obe ruky zarazil do vreciek na rifliach a mykol pleciami. "Musela ísť domov."
Vlado sa zasmial. "Tak si si vzal náhradu?"
V tej chvíli vo mne vzkypel všetok hnev. Mala som problém nepustiť si jazyk na špacírku. Aká som ja náhrada? Čo som ja nejaká šlapka, ktorú si zavoláte keď máte plné gule? Tak to určite nie! Nikdy by som si nezačala niečo si zadaným chalanom, ktorý má frajerku a začal si aj s mojou kamarátkou!
"Chytaj." hodil po nás klúče. Tie padáčikom padali k nám, ale Erik mal stále ruky vo vreckách. V poslednej chvíli ich vytiahol a klúče chytil.
Sadli sme si do rovnako studeného auta ako bolo vonku. Klúč strčil do zapalovania a zapol kúrenie. Notebook si položil na kolená a pustil film, ktorý som ešte nikdy nevidela. Stále som sa hmýrila, prehadzovala sa. Na tejto sedačke sa mi sedelo snáď horšie ako na tom rozobratom gauči v klubovni. Ruky som mala nakomplet skrehnuté, v snahe zahriať si ich som prepletala prstami, žmolkala rukáv bundy, zakladala si ich medzi stehná.
"Tebe je zima?" položil úplne nezmyselnú otázku.
Nie, ja sa len robím že mi je zima, aby ten film bol estetickejši, aby si mi dal bundu a objal ma. Aby som sa hrala na slečnu rozmaznanú.
Hlavou mi lietali rôzne podryvačné poznámky, ktoré som mu mohla flochnuť do ksychtu, ale namiesto toho som len prikývla. "Vôbec si necítim ruky." zadrkotala som zubami.
"Taká zima ti byť nemôže."
"Nie?" pricapila som mu jednu ladovú ruku ku krku. Hneď sa odtiahol, zo zmeny teploty na pokožke ho trochu strieslo.
"Tebe je fakt zima." skonštatoval.
Nie, mne fakt nie je vôbec zima!
"Daj takto ruky." ukázal mi ako mám mať položené dlane.
"A vytiahni ich z rukávov."
Vytiahla som ruky z rukávov a položila ich tak, ako mi kázal. Zdvihol si notebook z nôh a položil mi ho na ruky otočené dlaňami na hor. Na mieste kde mal počítač motorček bol teplý a príjemne mi zohrieval oziabnuté prsty. Krv sa mi rozprúdila do končekov prstov, ktoré mi nepríjemne brneli. Ruky som však preč nedala, na to mi bola priveľká zima. Bolo milé, že vymyslel spôsob ako ma zahriať bez toho, aby sme sa museli dotýkať dlkšie, ako bolo nutné. Mňa by to fakt vôbec nenapadlo.
Po dlkšej chvíli pozerania filmu, ktorý ma na počudovanie celkom bavil, som mu podala pc a pozviechala sa na odchod.
"Ideš domov?" spýtal sa.
Prikývla som.
Vypol film, vypol pc a zaklapol obrazovku.
"Idem ťa odprevadiť?" spýtal sa ma. Vystúpila som z auta, otočila sa k otvoreným dverám.
"Ak chceš..." pokrčila som plecami a usmiala sa naňho. Odložil pc na sedadlo spolujazdca, vystúpil, zavrel dvere a zamkol. Obišiel auto a spolu so mnou kráčal ku mne domov.
"Ako je to medzi tebou a Bibou?" spýtala som sa ho, keď sme prechádzali okolo studne, na ktorej sme sedávali.
Zasmial sa. Pozrela som mu do tváre na ktorej mal úsmev. Neodpovedal ale úškrn na tvári ho prezradil. Tiež som sa musela usmiať. Ten jeho úsmev bol totálne nákazlivý.
"Len jej prosím neubliż." povedala som tichšie, ako som plánovala. "Inak budem museť potom ublížiť ja tebe." ukazovákom som ho z dialky prebodla. Znova sme sa zasmiali.
"Dobre, padám ja domov. Čaf." pozdravila som ho.
"Čav." a odišiel naspäť k autu.
____________________________________
14.február.2014-Valentín
Oficialne som zadaná.
____________________________________
24.február.2014
Oficialne som nezadaná.
A ozval sa mi Marek, Hanin bývalý. Celkom dobre si rozumieme, stále si píšeme. Mám pocit, že som konečne našla niekoho, kto ma chápe.
____________________________________
ČTEŠ
My secret Life
Romance"Poďme dozadu." zašepkala som mu do ucha. Pozrel na mňa zreničkami zúženými od túžby. "Chceš?" Prečo sa ma pýta takú hlúpu otázku, keď odpoveď je viac ako zrejmá? Na znak toho, že chcem, som prikývla. Vysúkal sa z auta a ja za ním. Vonku bolo fakt...
