My secret Life

Tu sa to všetko začalo- 22.december 2013

Všetko sa to začalo 22.decembra 2013. Ako obvikle som bola s kamoškami vonku.

"Dnes mi nepríde Vladko." sťažovala sa nám Kika.

S Bibou sme na ňu flochli posmešným pohľadom. Ani ja a ani ona sme jej nezávideli. Ja osobne som jej veľmi držala palce, aj keđ... To je vlastne fuk.

"Ako vieš?" spýtala som sa jej.

"Určite." povedala pevným hlasom. "Už by mi bol volal."

Bez odpovede sme pokračovali ďalej po ceste. Behali sme po dedine a hladali môjho vždy utekajúceho labradora. Vonku bola zima, zachádzalo za nechty. Strčila som si ruky hlboko do vreciek v snahe zahriať si končeky prstov. Postavila som sa na kraj malého briežku a zakričala na psa, ktorý sa niekde potuloval. Nejakým zázrakom sa naučil dávať si dole obojok a permanentne utekal. Znova som na celú dedinu zakričala na psa. Neviem čo som čakala, asi že mi "zakýva" alebo zakričí "tu som.". Stála som v zamrznutej tráve vysokej po členky. Nadychovala som sa na ďalši výkrik keď ku mne dorazil zvuk prichádzajúceho auta.

"Buďte chvíľu ticho prosím." okrikla som smejúce sa baby. Obe zmĺkli a prišli ku mne. Úplne som zaostrovala sluch aby som zistila, aké auto sa sem teperí.

V tomto som bola fakt dobrá. Môj sluch bol fakt dobrý. Dokázala som rozoznať zvuk prichádzajúceho auta.

Bol to Vlado.

"Vlado ti ide." povedala som Kike. Neveriacky pokrútila hlavou. Nechcelo sa mi s ňou doťahovať. Veď možno som sa fakt mýlila. Nie som predsa pes, aby som počula aj psiu píšťalku.

Vybrali sme sa smerom ku kostolu. Kráčali sme a zhovárali sme sa zároveň. Kike zazvonil mobil. Ako inak. Vlado.

"Prosím." ozvala sa hláskom sladkým ako med. Chvíľu pozorne počúvala a potom povedala, že sme vonku.

Znova počúvala. "Dobre, dôjdi pri studňu." a zložila. Bolo nad slnko jasné, źe som mala pravdu. To auto ktoré som počula, bol jeho červený, starý, dvojdverový Citröen.

Sedeli sme na studni obloženej drevom, po hlavnej ceste sa pomalým tempom vlieklo auto.

"Vlado." sucho som skonštatovala.

Nemôžem tvrdiť, že by som v tento deň mala nejakú extra dobrú náladu. Ale že by to bola katastrofa? To zasa nie. Mala som strašnú chuť si ísť zapáliť. Čo však čert nechcel, nemala som ani jednu cigaretu. Auto prešlo okolo nás, otočilo sa a motor aj svetlá zhasli.

Vystúpil Vlado, ale v aute stále niekto sedel a pozeral do mobilu.

Kto to je? Preháňalo sa mi hlavou.

"No čo, miláčik, čo nejdeš von?" prihovoril sa mu Vlado. Všetky tri sme stáli pri sebe a v tichosti načúvali rozhovoru v aute.

Dvere na strane spolujazdca sa otvorili, Vlado podišiel k nám a za nim aj neznámy.

"Čaute." pozdravil nás.

"Ahoj." zatiahla Kika.

"Čau." zasmiala sa Bia.

Ja som len potichu zamrmlala na pozdrav a prezrela si ho od hlavy až po päty.

Staré tenisky, tepláky, tričko a vesta s logom HAPPY DOG.

S Bibou sme na seba pozreli, mne preletela hlavou pieseň a jeden verš som vyslovila nahlas.

"Tepláková souprava, gule dej si do prava." spievali sme si s Bibou spoločne. Neznámy sa na nás len usmial a o pár krokov sa vzdialil. .

"Poďme k nám." navrhla som. Zima mi bola fakt statná, to sa musí uznať.

Nikomu sa moc nechcelo. Po dlkšom presviedčaní som ich ale zlomila a šli sme ku mne.

S rachotom som otvorila našu starú bránu. Bolo zamknuté, čo len dokazovalo, že mama je ešte v práci a Milan -(nevlastný otec) aj so sestrou šli po ňu.

Odomkla som dvere, ovanul nás závan tepla.

Konečne.

Priložila som drevo do krbu, zapla PC, priateĺom som dala ovládač od televízora.

Samozrejme, pozeral sa šport.

Sadla som si k PC, nahodila facebook a začala vyťukávať správu pre Tomáša.

Dominika; Čav, prosím ťa, keď si behal po dedine, nevidel si mi psa? :D

Tomáš: Ja som neni doma, takže nie.

Dominika: Aha. :/

"No dobre." docupkala som do obývačky. Všetci zaujato pozerali telku, venovali mi najmenšiu pozornosť.

"Heej, nechcem vás vyhadzovať, ale za chvíľu prídu naši. Mali by sme vypadnúť."

"Teraz sme došli a už nás vyhadzuje." zarýpol si Vlado.

"Pokojne zostaňte, ale mojej mamke to vysvetlujete vy." odplatila som mu poznámku s úsmevom na tvári.

V momente keď som spomenula moju mamu, dali sme sa na odchod. Nebola zlá, nebola to nejaká "macocha" čo vás nechá drhnuť záchod zubnou kefkou. Bola proste len prísna. Autorita z nej priam kričala. Bola ako vodca svorky. Keď vydá rozkaz, vy ho musíte splniť. Musíte sa podvoliť, lahnuť na zem, chvost vtiahnuť medzi nohy, uši porazene sklopiť a podradene jej oblízať pysk.

"Poďme do klubovne. Vezmem gitaru a aspoň budeme v teple." napadlo ma pred dverami. Všetci sme boli za, takže som schmatla púzdro s gitarou, klúče od klubovne a šli sme.

____________________________________

"Tak čo si zahráme?" flochla som na Bibu. Tá len pokrčila plecami a venovala pozornosť partií pin-pongu medzi Vladom a Kikou, ktorej to absolutne nešlo. Bola taká kyptáva, že si raketkou strelila facku.

Začala som si vybrnkávať melódiu piesne Tam kde sa neumiera. Tón po tóne som hrala pieseň na gitare. Neušiel mi však pohľad ktorým Biba pozerala naňho a on na ňu. Teda, keď nevenoval pozornosť mojim prstom preplietajúcim sa po kovových strunách.

Vlado s Kikou sa vyparili niekam von.

"Dáme si partiu?" ukázal na pinpongový stôl. Pohľad zabodnutý na mňa.

"Ja to hrať neviem." pokrútila som hlavou, pozrela som na Biu. "Je to na tebe, drahá." podstrčila som jej raketku. Ochotne vstala a šla hrať.

Ja som si zatial začala pohmkávať slová k piesni.

"Podaj mi ruku chcem mať kontakt so životom,

Už nejde o to čo bolo,

Ale čo bude potom.

Obzri sa okolo ten svet kde sa umiera,

je hore nohami a pripomína netopiera.

Hladám......"

Odspievala som celú pieseň. Vôbec som sa netrápila tým, že v miestnosti sú ďalši ľudia, ktorí ma počúvajú.

Dohrala som, zachytila struny aby ďalej nerezonovali.

Ozval sa potlesk. Zmetene som pozerala na tlieskajúce ruky Erika.

____________________________________

"No dobre ľudia, idem ja domov. Čavte." zbalila som si veci a kráčala domov. Nebolo to ďaleko, čochvíľa som bola doma, v teple. Prezliakla som sa do pyžama a ľahla do postele. Nechcelo sa mi spať, chcela som premýšlať.

Nad dnešným dňom.

Jedinú vec ktorú som v tej chvíli vedela na isto bola , že s Erikom nikdy nič spoločné mať nechcem.