Vonku je už tma a my sedíme na lúke na stohoch nejakej slamy, či čo to je.
Ako vždy čakáme na koho? Samozrejme že na velaváženého mladého pána Erika, ktorý sa rozhodol obšťastniť nás svojou prítomnosťou. Irónia, samozrejme.
“Ideme mu oproti.“ povedala.
Jasné. Lebo on má nohy z páperia a rozpadnú sa mu, keď sa pár krokov prejde. Alebo vlastne potrebuje pod nohy hádzať lupene ruží a vystielať mu chodník kobercom od královny Alžbety. Kretén.
____________________________________
“Ja na žiadnu lúku pešo nejdem!“ zaťato sedel v aute. Ja na strane spolujazdca na kolenách na sedačke a Biba na strane šoféra opretá o dvere.
Rezignovane mykla plecami a odišla.do tmy.
“Zavri.“ zahrmel jeho hlas a ja som zavrela dvere. Auto sa pohlo smerom vpred a začalo sa otáčať.
“Neprejdeš.“ varovala som ho. “Tá cesta je na minder rozbitá.“
“Ale prejdem.“ tvrdohlavo zafrflal.
Otočili sme sa.
Ruku položil na preraďovaciu páku, chcel podradiť. Videl že tam mám koleno, no nepoprosil ma, aby som ho dala preč. Namiesto toho mi doňho celou silou vrazil.
“Do piče tam, to tam to koleno musíš mať?“ začal zjapať. “Krista, jak piča rozvalená cez celé auto.“ škriekal.
Krv vo mne zovrela a vrela ako voda v tlakovom hrnci, ktorému za chvíľu vyletí pokrývka.
“Nezvyšuj na mňa hlas!.“ zamrmlala som ešte pokojne.
“Šak ale jebem ti, nechcela si si to koleno strčiť mne na hlavu? Človek aby o teba stále len zakopával.“ nedal si povedať a đalej po mne hučal.
“Nezvyšuj na mňa hlas!“ teraz som už aj ja skríkla.
“Máš, alebo chceš mať nejaký problém?“ vypálil na mňa arogantnú otázku.
Auto sa stále pomaličky hýbalo. Ani to ma ale nezastavilo a vyskočila som z auta. Dvere som otvorila s takou razanciou, až ich pánty odrazili späť a zavrela som ich z takou dávkou nervov, až sa zatriaslo sklo.
“Silnejšie to nešlo?“ zrúkol po mne z otvoreného okna.
“Išlo. Chceš to vidieť?“ na moment som zastavila, na dostatočne dlhý moment na to, aby som videla ako z nervov zčervenel.
“Skús tú srandu.“ strelil na mňa výstražný pohlad. Otočila som sa mu chrbtom a kráčala preć.
Cez plece som mu ešte ukázala vztýčený prostredník a so slzami v očiach som kráčala na lúku.
ČTEŠ
My secret Life
Romantik"Poďme dozadu." zašepkala som mu do ucha. Pozrel na mňa zreničkami zúženými od túžby. "Chceš?" Prečo sa ma pýta takú hlúpu otázku, keď odpoveď je viac ako zrejmá? Na znak toho, že chcem, som prikývla. Vysúkal sa z auta a ja za ním. Vonku bolo fakt...
