My secret Life

Ignorácia:

Mesiace plynuli, nič sa,nemenilo. Až dodnes. Od základov sa mi zrútilo všetko, čo som si od druhého apríla vybudovala. Všetko, čo som si pripustila až moc blízko k telu, sa mi teraz zabodlo priamo do srdca, ktoré bolestne krvácalo. Pýtate sa prečo? Vysvetlenie je veľmi jednoduché.

Dominika: nedojdeš hore dneska? Že by sme vybehli všetci von. :)

Videné: 11:32

Cca O hodinu neskôr:

Dominika: alebo teda neodpíš -_-

Videné: 12:38

O tri hodiny neskôr:

Dominika: Halooooo -_-

Videné: 15:18

O 15min. neskôr:

Dominika: aj mieniš dnes komunikovať?

Videné: 15:50

Erik: nedojdem.

Dominika: prečo? o.O

Videné: 15:55

Odpoveď sa mi už nedostala. Totálna ignorácia. Najprv som si myslela, že má len nejakú robotu, potom som to pripisovala zlej nálade, až som si nakoniec začala nahovárať, že som možno niečo zlé povedala, spravila alebo naopak som nespravila niečo, čo som mala spraviť.

Týždeň sa mi vliekol neskutočne pomaly. Bez Erika som bola ako stratená v lese plnom príšer a mňa tam nemal kto chrániť. Za dva mesiace, ktoré sme boli denno denne v kontakte som si naňho zvykla. Teraz som cez deň nemala čo robiť, ráno som nemala prečo vstávať, večer som nezaspávala s príjemnými myšliemkami, ale s depresívnymi, čo často ústilo k nočným morám. Bola som nevyspatá, mrzutá, často som si osamote aj poplakala.

Tomáš: nič iné nevieš, len každému život dojebať!

So slzami v očiach som premýšlala nad touto správou.

Otvorila som okienko na ktorom bolo napísané "nová správa", napísala Erikov nick a písala:

Dominika: aj ty si myslíš, že každému len jebem život?

Chcela som počuť jeho názor. Do večera som ale odpoveď nedostala.

Apaticky som leža v posteli, v tme som hľadela do blba až kým som nezaspala nepokojným spánkom plným nočných mor.

____________________________________

Na druhý deň ráno:

5:05

S ťažkosťami som sa vykydala z postele, ktorú som tak neochotne opúšťala. Vonku je tma ako v rohu, len ja už jak krava musím byť hore.

Do mobilu som hodila kartu z internetu a zapla FB. Svietili mi tam tri správy. Rozklikla som ich. Prvá bola od Bibi, druhá od Mareka a tretia.......od Erika. Dokonca mi poslal správy tri. Najskôr som otvorila správu od Bibi, na ktorú som sa rozhodla neodpisovať, potom správu od Mareka, na ktorú som odpísala OK a až nakoniec som rozklikla tie od Erika.

Erik: ja si to nemyslím. Podla mňa si ako v pohode baba, len niekedy nevieš, ako sa pri niekom správať....Na svoj vek si prežila vela zlého a aj napriek tomu sa dokážeš smiať, usmievaš sa ako slniečko, vážiš si to málo, čo máš...len nie samu seba...dokážeš si získať srdce veľa ludí, vďaka čomu máš super kamarárov.

Erik: ale niekedy kamaráti odchádzajú a nový prichádzajú...keď odídu, nečakaj na nich. Nevtieraj sa. Keď budú chceť, vrátia sa aj sami.

Erik: tak ako teraz....teraz chcem byť nejaký čas sám....chcem aby si mi dala pokoj.

Slzy sa mi vyvalili z oči, neprestajne stekali po líci dole a s tichým čľup dopadali na zem.

Opláchla som si tvár studenou vodou, aby som sa aspoň ako tak ukludnila. Naniesla som si ksych vrstvu make-upu aby som aspoň trochu zakryla to, v akom dezolatnom stave som, oči som obtiahla čiernou ceruzkou a mihalnice špirálou, vlasy vypla do drdlu. Obliekla som si čierne tričko, čierne elasťáky, mikinu a tenisky. Vlastne som bola celá v čiernom, čo len podčiarkovalo to, ako som sa cítila. Kôpka nešťastia chodiaca po zemi, deprimujúca všetkých naokolo. V buse som sa snažila tváriť neutralne, so slúchatkami v ušiach som počúvala najdepresívnejšie pesničky, čo som našla v mobile. Do očí sa mi znova vtlačili slzy a tak som ich rýchlo zavrela, a tvárila sa, že spím.

V škole som bola ako chodiaci duch. Nezapájala som sa do hodiny, iba som tupo hladela na tabulu a automaticky zapisovala to, čo písali ostatný. Bola som ako telo bez duše. Iba prázdna schránka. Dutý bambus. Mušla, v ktorej nežil žiaden živý tvor.