My secret Life

Prespávačka:

"Neprespíš dneska u mňa?" sedela som u Bibi na gauči a pozerala film.

Uchechtla som sa. "Keđ si to vyriešiš s mojou mamou."

"Šak daj číslo, zavoláme."

____________________________________

"Môžeš." nahodila na mňa svoj 150 watový úsmev.

"Takže dnes nespíme."

"Tomu ver že nie." pritakala.

____________________________________

"Kedy to má prísť ten Erik?"

"Okolo deviatej." nezaujato odpovedala.

"Mali by sme tu aspoň upratať ešte."

"To má ešte čaaas." mávla rukou. "Aj tak dojde určite neskôr.

___________________________________

21:08

Vyzrela som von z okna. Sluch ma neklamal a oči tiež nie, keď sa mi zdalo, že som videla svetlá auta.

"Erik je tu." uškrnula som sa.

"Čo?" vypleštila na mňa oči. V obývačke bol totálny brajgel. Deky rozhodené cez celý gauč, púzdro z gitary hodené na kresle, cez stred obývačky natiahnutá šnúra z nabíjačky na notebook, ozdobné vankúše naskladané na sebe ako náhrada za jeden veľký, ponožky, moje aj jej, hodené na zemi pod stolom....vypadalo to tam ako po výbuchu atómovej elektrárne.

"Ja idem poňho" zasmiala som sa. "A ty si to tu trochu uprac."

Prikývla a ja som sa vybrala k vchodovým dverám. Tenisky som si len nazula, a vyšla do zimy, len v krátkom tričku. S rukami skríženými na hrudi, aby som sa aspoň truch zahriala som kráčala k autu. Otvorila som dvere na strane šoféra. Pustila som mu dnu zimu.

"Čaw." pozdravila som.

Pozoroval ma, oči zavesené na mne, ani len neodzdravil.

"Kokos....fakt máš popiči tie vlasy," zložil mi kompliment. Srdce mi zaplesalo, no okamžite som si pripomenula, že už je mi cudzí. Zložil mi poklonu, okej, včera nič nepovedal. Akoby nevedel stráviť, že namiesto čisto hnedej farby na hlave, mám teraz vlasy od pólky dĺžky totálne tmavo modré. Modré ombre som ešte nikde nevidela, asi som prvá. A asi s tým bude mať kopa ľudí problémy, ale môžu mi vyliezť na hrb.

"Ja viem." vyplazila som mu jazyk. Detinské gesto, ale odo mňa nič, čo by sa nedalo očakávať.

"No poď už, je mi zima." zaúpela som, keď som videla, že sa nemá na odchod z auta. Keď si ale všimol, že tam stojím len v krátkom rukáve a holými nohami, ticho vystúpil, zamkol a šli sme dnu.

____________________________________

22:17

Ticho sa krčím na gauči, trpím neskutočne silné kŕče do brucha v úplnej tichosti, aby o mne ani nevedeli... Oni pozerajú Prci Prci Prcičky, mne nevenujú žiadnu pozornosť. S bolesťou sa prehadzujem na druhý bok, z úst mi uniká bolestivý ston. Následne nahlas zafučím z prichádzajúcej, ešte intenzívnejšej bolesti, ktorá sa stále stupňuje. S ďalším kŕčom sa vystieram a sadám si na kraj pohovky. Až teraz na mňa upriamili pozornosť. Obaja na mňa čumia, nevedia čo sa deje.

"Je ti zle?" preruší nakoniec hrobové ticho Biba.

Trhane som prikývla hlavou. Každý pohyb mi spôsobil ešte väčšiu bolesť ako bola tá, v ktorej som sa už topila.