My secret Life

September:

Dominika: dojdi po mňa :D skapem tu :D
Erik: mne sa neste :p
Dominika: nebuc lemra ;) a dojdi po mňa. :3 :D
Erik: darmo. Mne sa neste :p
Dominika: kúpim ti papučky u nás v robote :D
Dominika: uterák? :D
Dominika: vankúšik?
Dominika: obliečky?
Dominika: niečo :D hocičo :D
Erik; ani jedno z toho ;) mám niečo lepšie :p dám ti nápovedu. Začína to pusou a končí to tebou. ;)

Jaaasné....nápadnejšia tá nápoveda byť naozaj nemohla....to by určite ani retardovy “nedopolo“. Že, Erik.
Erik: šak dám ti vedeť. ;)
Dominika; ok.

Takže nedojde :D a ja v tej robote zkysnem do šiestej a potom ešte hodinu budeme zatvárať. Kým prídem domov bude osem. Takto by som zdrhla skôr z roboty, vyhla sa uzávierke, bola by som s Erikom a domov by som prišla rovnako, ako z roboty.

____________________________________

Behám po predajni, neviem kde mi hlava stojí. Raz otravuje zákazník, potom zasa niečo chce mama a medzi tým vykladám tovar. Už ani neviem čia som.

Ruky plné košov na prádlo naskladaných na sebe. Asi desať kusov. Kráčam si pomedzi uličkami, nesiem tovar na svoje miesto. Mobil zastrčený za pasom v leginách začal vybrovať.
Ja som v robote. Zavolajú neskôr. Hovorila som si najprv. Keď ale začal vyzváňať a mne konečne doplo, na koho toto zvonenie mám, v tú ranu som tovar pustila z rúk a vyťahovala mobil z gatí. Rachot z dopadajúcich košov sa ozýval cez celú predajňu.

“Prosím.“ zdvihla som mobil.

“No čo, dojdem pre teba?“ spýtal sa bez pozdravu.

“Počkaj chvíľu.“ zložila som mobil z ucha, prekrila ho dlaňou, aby nepočul o čom sa rozprávam z inými a šla za mamou. Oznámila som jej, že dnes odídem skôr a ona bez väčších námietok súhlasila.

“Dojdi.“ povedala som.

“Okej. O pól šiestej dojdem.“

“Zavolaj keď tu budeš.“

“Dobre.“

Riadne som si kopla do vrtule, aby som postíhala povykladať všetok tovar, ktorý nosili zo skladu. Potom som ešte chytila do rúk vysávač a začala vysávať zázemie. Práve som vysávala okolo vankúšov a paplónov poukladaných v regáloch, keď mi zavolal.

“Ňo?“ zamazlila som sa.

“Čakám ťa.“

“Kde?“

“Pred Kikom.“

Usmiala som sa jak retard. “Za chvíľu som tam.“

Zložila som vysávać, pozmotávala predlžovačku a odpratala to všetko na miesto. Mame som ešte cestou oznámila, že odchádzam a cez sklad sa začala predierať ku šatniam. Samozrejme, cestou ma ešte zastavil nejaký zákazník, čo hladal maliarske plátno. Musela som sa teda odtrepať presne na opačný koniec predajne, ako som mala pôvodne v pláne.

Žrali ma tam pri nej mrle. Už som chcela rýchlo vypadnúť preč a ona sa furt niečo vypytovala. Keď sa konečne rozhodla kúpiť to plátno, nakoniec vybrala to, ktoré som jej ponúkala na začiatku a ona povedala, že také nechce. No šlak to trach. Hlavne že som tu jak kretén omielala o troch rovnakých plátnach, ktoré su na vlas rovnaké, ale podla nej bolo každé iné.

Jasné, ako poviete.

Konečne som sa dostala do šatne. Keď mi volal, bolo 17:25 a teraz je 17:38. Uff. Mala by som si pohnúť. Do kabelky som pohádzala všetko, čo som tu mala, v provizornej kupelke som si zmyla z rúk nános prachu z tovaru a vypálila von.  Samozrejme, medzi východom ma zastavila ešte mama, že jej mám zo šatne doniesť peňaženku. Šak prečo by aj nie? Ja sa klúdne ešte päť krát prebehnem, mami.