My secret Life

Marec:

21.marec.2014

Dnes ma Erik videl prvý krát plakať. Vždy som plakala len pri luďoch, ktorým som verila.

Ale verím Erikovi?

Bol síce pri mne keď mi zdochol pes, ale bola tu aj kopa iných ľudí. Bola tu Hana, Báša, Tomáš a Biba. Ale Erik tu bol tiež. Tiež tam pri mne stál. Vlastne ani nič iné nerobil. Iba stál. Ale stál tam aj keď nemusel.

Mám mu veriť? A môžem mu veriť? Rozišiel sa predsa s Luciou kvôli Bibe. Prečo by to robil, keby nechcel ostať s ňou? Určite nie je taký hajzel, že by ublížil Lucií, bol s Bibou a medzi tým mal ďalšie tri.

Podstatné je, že mu asi predsa lem verím, keď som sa pred ním nehrala na hrdinku, ktorou ani z ďaleka nie som, a predsa sa na ňu hrávam vždy, keď chcem zakryť môj otrasne úbohý život. Keď klamem iných o tom, ako mi je "dnes fajn". Keď klamem sebe a snažím sa nahovoriť si, že ten život predsa len nie je taký úbohý. Hrám sa na niečo, čím ani z troch kilometrov nie som.

Nemôžem veriť nikomu, iba sebe.

Pre Erika bude môj život tabu. Zakázaná téma, ktorú nikdy nezačneme riešiť.

On ma pochopiť nebude vedieť tak, ako to nevedia ani iní.

Na všetko som sama a tak to aj zostane!

Pred ním sa vždy budem hrať na silnú.

Vždy!

____________________________________

31.marec.2014

Je sobota večer, kráčame za hrad. Neskôr má dojsť Vlado s Kikou a Erik s Keisy. Teraz som s Bibou a s Tomášom.

____________________________________

Tomáš odišiel domov. My čakáme na Erika. Sedeli sme na stole pod prístreškom za hradom, v ruke gitara, brnkali sme si. Po ceste sa rútilo auto, hrmotajúce ako hromada starých hrncov.

Erik.

Zaparkoval a vystúpil.
"Čavte." pozdravil nás. Otvoril zadné dvere, z nich vyskočil čierny vlčiak. Keisy. Zamierila rovno k nám a ja som automaticky vyskočila do stredu stola.

"Vezmi si toho psa preč." odťahovala som sa od nej čo najďalej.

Erik sa zasmial. "Trhaj Keisy!" žartoval. Pes vyskočil prednými labami na stôl a ja som sa zasa odtiahla ďalej, až som sedela na kraji stola.

"Eriiik." hodila som po ňom zúfalým pohladom.

"Keisy, poď sem ku mne." konečne si ju okríkol.

Zobral ju obďaleč nás a drezuroval ju. Doslova ju drezuroval. Nesmela urobiť ani jedinú chybyčku. Na chvíľu mi prišlo toho psa lúto, ale keď som sa dôkladnejšie zadívala, bolo vidieť, že ich to oboch baví.

Erik schmatol nejakú hračku na preťahovanie, priložil si ju k hrudi, potlapkal po nej, pevne ju chytil oboma rukami a pes sa vrhol po hračke. Držala a nepustila ju, aj keď visela vo vzduchu, aj keď sa s ňou krútil proti smeru hodinových ručičiek. Držala a nepustila.

"Pusť." zreval po nej Erik a ona v sekunde pustila.

"Jak sa predvádza." zasmiala sa Biba.

"Totálne." dala som jej za pravdu. Fakt sa úplne predvádzal.

"Narcis." pokrútila hlavou. V očiach jej ale iskrili zamilované pohľady. Hľadela naňho ako na spasitela, ktorý ju má uchrániť pred dravými pazúrmi večnej temtoty.