My secret Life

Vieš o mne viac ako Ja 2/2:

Prebodla som ju žeravým pohľadom a odišla. Ani ňou nepohlo, proste sa otočila a odišla za ním. Tiež som sa dala do kroku, ale domov som naozaj nemierila. Radšej som si ešte sadla na obkladačky pri aute a sedela. O chvíľu som sa pozviechala a šla si sadnúť pod kulturák. Hľadela som na hviezdy. Hladala rôzne súhvezdia, ale našla som len jedno. To bude asi tým, že nepoznám hviezdy..... Vyrušil ma smiech a kroky po štrkovej ceste. Nechcela som sa hneď ukázať. Sedela som na studenej betónovej zemi a načúvala vzdialeným slovám, ktoré som nerozumela. S ťžkosťami som sa pomaly postavila a predkladala nohu pred nohu. Nemala som sa kam ponáhlať. Šuchtala som sa cez trávu, žihľavu, chodník až som sa znova ocitla pri aute. Obaja tam stáli. On opretý o dvere auta a ona opretá oňho, ruky prehodené okolo krku. Vzbúrila sa vo mne všetka krv, radšej som sa obrátila a kráčala preč. Všimli si ma a ona vyrazila za mnou. Len som sa obzrela cez plece a kráčala ďalej. Ťažké kroky dupotajúce na zemi sa približovali až bola vedla mňa.

"Si nasratá?" spýtala sa ma.

"Nie." pomedzi zuby som jej odpovedala a kráčala ďalej.

"Vôbec." zatiahla ironicky.

"Čo už ste skončili s obrábaním sa?" odplatila som jej ironickú poznámku.

Hľadela na mňa tými jej modrými očami. "O čom meleš?"

"Šak ste odišli, aby ste sa mohli obrábať." vykypela som. Zastavila som a otočila sa na päte tvárou v tvár k nej. Prebodávala ma pohľadom.

"Čože ste sa tak skoro vrátili? Alebo to obaja vydržíte len tak málo?" pokračovala som v rýpaní.

Zarazene pokrútila hlavou.

"Čo to rozprávaš?!" ozval sa Erik opretý o trám studne.

Jeho hlas ma bodol do srdca ako hrot dýky. Zastáva si ju, aj keď nevie, čo sa tu deje. Nevie prečo som taká. Nevie nič! Nič dnes nechápe! Nevie čo sa so mnou deje! Nevie prečo som nechcela ostať sama!

"Ty!" prebodla som ho prstom. Zhlboka som sa nadýchla, keď som si uvedomila, že som naňho vybafla hlasom, nie moc príjemným. Naňho som nechcela byť krutá. Nechcela som kričať naňho, aj keď by si to asi zaslúžil. "Prosím ťa, nezapájaj sa do toho." povedala som už milšie. "Nechápeš vôbec nič a ja na teba nechcem nakričať."

Zarazene zmĺkol. Nikto nič nevravel a ja som sa otočila a kráčala preč.

"Ideš domov?" zakričala na mňa Biba na vzdialenosť asi jeden až dva metre.

"A čo tu mám robiť? Pozerať sa jak sa muckáte?"

Prevrátila oči stĺpkom hore.

"Ja dnes fakt už nemám náladu pozerať sa na vás ako sa po sebe vešiate jak košela na vešiak."

"Ježiš..." tlmene si zanadával Erik. Zrejme si myslel že ho nebudem počuť. Ja? Ja čo počujem aj šuchot lístia cez zavreté dvere? To sa trolinku sekol.

"Idem domov." chystala som sa odísť. Ona ma ale chytila za zápestie a držala, kým som sa neotočila späť k nej. Od nej som tento krok naozaj nečakala. Vystálo by to odo mňa, od Tomáša, od Hany dokonca možno aj od Erika. Ale od nej fakt nie.

"Za čo si na mňa vlastne nasratá?"

"Porozmýšlaj. Prídeš na to aj sama." silene som sa na ňu usmiala a vytrhla si ruku z jej zovretia.

"Kvôli tomu že sme odišli?" nevzávala sa.

Ticho som pokrútila hlavou...

"Tak kvôli čomu?" už aj ona začala zvyšovať hlas, čo je u nej velmi neobviklé.

"Rozmýšľala si ty vôbec dnes nad tým, prečo som asi takáto? Spýtala si sa ma vôbec čo mi je? Zaujímalo ťa to?" položila som jej kopu rečníckych otázok na ktoré som hneď aj odpovedala. Nerozmýšlala. Pretože prišiel Erik." gestom som naznačila k nemu. "A iné ťa netrápilo." smutne som pokrútila hlavou.

"Čawte." viac som sa nezaujímala o to, čo robili. Kráčala som si domov aj potom, čo ku mne dolahol Bibin hlas a tiché prepáč. Neobzrela som sa. Chápem že je zaľúbená, ale netreba to prehánať. Ona by zaňho dala aj život, ale on za ňu nie. Len jej to ešte nedošlo. A povedať jej to nemôžem. Viem, že by ma nepočúvala. Ani ja by som nepočúvala, keby sa mi niekto snažil do hlavy natrepať pravdu keď som zaľúbená. Neuverila by som ani slovo a ešte by som tvrdošijne tvrdila, že mi chce pokaziť vzťah.

Tak to proste je keď sa šlovek zaľúbi. Vtedy človek nepremýšla nad ničím. Nepremýšla nad následkami. Nepremýšla nad ničim. Len proste konáš. Bezmyšlienkovito, ako stroj.