My secret Life

Prvý krát sami:

Bianka: nedojdeš?

Je 10:00 ráno a ja už pendlujem po dome a upratujem. Práve teraz sedím v izbe a skladám popraté prádlo.

Dominika: nemôžem hneď teraz.....skladám prádlo. To mám ešte tak na hodinu .

Poslala som jej fotku prádla, ktoré ešte len čakalo na uloženie.

Bianka: like.

Dominika: kedy vlastne Jakub odchádza?

Bianka: zajtra. :)

Dominika: jaj tak :) okolo druhej by som dobehla za vami :) ok? :)

Bianka: ok :) šak daj vedeť.... :)

Dominika: šak jasne :p

Dominika: mno čo....aj dojdeš? :)

Erik: nwm ešte....až okolo 12 ti budem dať vedeť.

Dominika: jaj...šak tak cinkni.....potom.

Erik: oki. Okolo 12 ti cinknem ;)

Dominika: oki :)

Pospratávala som všetko čo bolo treba.

Dominika: mno čo, dojdem? :D

Bianka: mno, šak dojdi :p

Dominika: okik, oblečem sa a idem. ;)

Obliekla som si staré, predraté rifle, ktoré majú dieru na dosť nevhodnom mieste....medzi nohami. K nim som si dala čierne tričko s dlhým rukávom, mikinu a vestu. Obula som si staré tenisky a šla k Bibe. Bolo pól jednej. Sľúbil, že o dvanástej zavolá. Ale zasa na druhej strane....je to len pól hodina....určite má nejakú robotu a nemá čas teraz volať.

"Čavte." pozdravila som Bibu a Jakuba ktorý teraz vyšli z dverí.

"Kam ideme?" pozrela som na Bibu.

Mykla plecami. "Na čučareň?" Nemala som dvôvod nesúhlasiť. Je tam pekne. Kľud.... Občas sa tam niekto spije pod obraz boží, ale to je len detailik. Bolo to kúsok pod hradom. Takže nad nami sa týčila hradná veža a pod nami dedina. Nebyť toho páleniska, kde sa robievala vatra, ktoré bolo za nami, to miesto by bolo úplne úchvatné. Rada som si tam chodila sadnúť a premýšlať. Ten nádherný výhlad, ktorý tam bol, na mňa pôsobil, ako keby som mala celý svet na dlani a mohla čokolvek, čo by som si zaumienila. Bohužial to boli len predstavy, ktoré sa nikdy nestanú skutočnými. Sedeli sme tam v tráve na zemi, pozerali na okolitý kraj okolo nás. Do ucha som si strčila slúchadla a naplno pustila pieseň IT'S MY LIFE. Teraz sa mi zdala skutočne výstižná a prebúdzala vo mne pocit, že je to naozaj len môj život, s ktorým si môžem robiť čo chcem a nikto mi v tom nezabráni, pretože pravidlá určujem len ja sama!

Ležala som v tráve, hlava opretá o Bibiné koleno. Vôbec som nevnímala rozhovor medzi Jakubom a Bibou. Zamyslene som hladela pred seba na jediné miesto. Očami som prechádzala po ceste, ktorá by ma bola doviedla na jediné miesto k jedinej osobe, kde som teraz chcela byť.

O pár dedín nižšie. K Erikovi.

Ten mi ešte stále nezavolal. Už sú to takmer dve hodiny.

Biba mi strhla jedno slúchatko. Zmetene som na ňu pozrela a v tichu dúfala, že si nevšimla kam smeroval môj pohľad. Aj keď by to ešte nič nemuselo znamenať, vysvetliť by si to mohla po svojom a od pravdy by teda bola fakt len sakra kúsok.