GO HARD

- 19.kapitola -

Začala som sa predierať, cez rôzne rastliny, ktoré mi stáli v ceste aby som sa dostala tam kam chcem. Vlastne som ani nevedela kam to je, ale vedela som, že musím ísť ďaleko. Vedela som, že niečo nie je so mnou v poriadku ale bolo naozaj ťažké na to prísť, čo to je. Okrem teda toho, že som bola extrémne nadržaná.

V hlave som mala len Williama. Jeho tvár. Jeho oči, ktoré na mňa hľadia. Jeho plné červené pery, ktoré som chcela bozkávať. Pesnička mi nonstop hrala v ušiach.

Agresívne som buchla do dákej zelenej rastliny, ktorá mi ale úder rýchlo spätne vrátila.

„Do riti," zašomrala som a pošúchala som sa po bruchu. Ešte sa mi aj zdalo, že počujem jeho hlas kričať moje meno. Nie, to nie je v poriadku. Počkať...

„Raven!" kričal Will, čo nebol len môj blud. Nezastavila som sa a rýchlo som pokračovala vpred pretože som vedela, že ho mám za chrbtom.

„Prdelka stoj!" znova kričal. "Kam bežíš?" jeho hlas už bol bližšie.

„Na čerstvý vzduch!" zvolala som a dravo som sa pchala vpred.

„Veď si predsa vonku!" zakričal tesne za mojim chrbtom a bolo jasne počuť, to nepochopenie mojej osoby.

„No zachcelo sa mi niečo iné." Mykla som plecami a hľadela na slabé svetlo predo mnou.

„Prečo si nemohla ísť po pláži? Prečo si šla rovno do džungle?"

„Pláž je príliš jednoduchá."

„Pláž je príliš jednoduchá," zopakoval po mne s tenším hlasom.

Nahlas som si vzdychla a snažila som sa ignorovať jeho prítomnosť vedľa mňa. Rýchlo som kráčala dopredu aj keď som dostala pár nepríjemných rán od tunajšej bujnej vegetácie.

„Vieš, že trpíš zmenami nálad?" opýtal sa ma pobavene.

„Nie, rozhodne nimi netrpím," odvrkla som takmer okamžite.

„Jasné, preto zrazu beháš nahnevaná po džungli, pričom si sa pred tým dobre zabávala."

Venovala som mu len zavrčanie, pred tým ako ma džungľa doslova vypľula von. Menší výškový rozdiel zapríčinil moje zapotácanie. Ocitla som sa na čarovnom mieste. Bol tu umelo vytvorený vodopád, ktorý prúdil do menšieho jazera. Teda nie, nebolo to jazero ale bazén, ktorý sa mal na jazierko podobať. Celé bolo podsvietené bielym a azúrovým svetlom. Okolo neho bolo kopa umelej trávy. Altánok, hneď pri jazere poskytoval vstup do vody. No ceduľka cez neho hlásala otváracie hodiny od 7AM do 9PM.

Všade bolo ticho a jediné, čo prerúšalo tento zvuk bola voda narážajúca o hladinu. Ticho som zastala a hľadela na krásu predo mnou.

„Už mi povieš, čo ti je?" opýtal sa ma Will a postavil sa predo mňa. Jeho oči hľadeli do tých mojich a mne to v tú chvíľu prišlo, ako keby sa v nich snažil niečo nájsť.

„Nič mi nie je," odvetila som mu a obišla som ho, aby som sa mohla dostať bližšie ku jazeru.

„Takže si utiekla len tak? Znova musím opakovať, že sme spolu nespali." Zasmial sa a nasledoval ma.

„Ja som neutiekla. Len som chcela ísť na čerstvý vzduch." Zamračila som sa a zastavila som kúsok od brehu jazera.

„Preto sa mi vyhýbaš?" opýtal sa ma Will so zdvihnutým obočím a zastal pri mne.

„Nevyhýbam sa ti." Pokrútila som hlavou. Pritom áno, možno trocha sa mu vyhýbam.

Will bol kúsok odo mňa a len na mňa hľadel. Môj dych sa zrýchlil bez toho, aby som vôbec niečo urobila. Sledovala som jeho ruky, ktoré boli prepletené na jeho hrudi a jeho zamračený výraz prišlo. Neopísateľná túžba po ňom. Cítila som ako sa mi do tela vlieva teplo. Pozerala som sa mu do očí a na chvíľu som musela spraviť krok vzad.