Different lifes

3.

Na jedenástom poschodí, kde sa nachádzala moja kancelária, som vystúpila a prešla až k mohutným tmavým dverám. Na tomto poschodí sa nachádzali len dôležití ľudia. A to teda riaditeľ a výkonní riaditelia. Nachádzali sa tu aj nejaké zasadačky, do ktorých sa vodili len tí najvýznamnejší klienti.

„Sarah prosím ťa priprav mi podklady pre najbližšie stretnutie. Dones mi to do hodiny do kancelárie. A urob mi ešte silný kávu, prosím ťa." Poprosila som otcovú sekretárku.

Vošla som do kancelárie a prvé, čo som musela urobiť bolo vyvetrať. Možno sa to zdá, ako banalita, ale pre mňa je čistý vzduch naozaj dôležitý.

Následne som sadla za otcov počítač a zapla ho. Nakoľko som tu nebola prvýkrát vedela som všetko. Jeho prihlasovacie meno, ale aj jeho heslo. Vobec má neprekvapilo, že jeho stôl zdobili fotky jeho rodiny, mňa alebo mojich sestier. Nesmierne som si však vážila to, že na mojej fotke som bola iba ja.

„Slečna, chceli ste tie podklady a kávu." Nakukla dnu Sarah. Rukou som jej naznačila aby vošla a ona všetko doniesla na môj stôl. „Nakoľko klient má prísť o pätnásť minút je pripravená už aj zasadačka číslo 30." Usmiala sa na mňa a kanceláriu opustila.

Pozrela som na hodiny a čas 11:45 ma celkom vyviedol z miery. Znamenalo to pre mňa, že obed bude musieť počkať.

„A prosím ťa, ak je na jednu dohodnuté nejaké stretnutie presuň to." Poprosila som ju predtým, ako opustila moju kanceláriu.

V rýchlosti som si teda prešla papiere, aby som neprišla tupá, ale aby som bola pripravená. Zarazila má síce požiadavka, ale s tým som ja nič nemohla robiť. Jediné čo mi však chýbalo bolo meno klienta.

„Sarah? Prosím ťa zisti mi rýchlo ešte meno klienta." Nahlásila som jej a ďalej si čítala papiere.

Čo chvíľa mi prišla správa na mail.

Od: Sarah

Meno klienta nájsť neviem, ale stretnutie je s riaditeľom spoločnosti DeltaGroup Nicolasom Deltanom.

Niet pochýb, že má zarazilo to meno. On bol tuším v predposlednom ročníku, keď som ja začínala strednú školu. Patril medzi tých typických zlých chalanov, ktorí lámali dievčenské srdcia jedna radosť. Avšak on bol jedna svetlá, alebo tmavá?, výnimka, ktorá aj šikanovala. A bolo mu jedno či dievčatá alebo chalanov. Ja som z neho strach mala dodnes.

Keď hodiny ukazovali 11:55 rozhodla som sa ísť do zasadačky už. Ako som sa však od Sarah dozvedela, on tam už bol a čakal. Hold teraz len dúfať, že si má nepamätá.

„Dobrý deň." Zahlásila som hneď, ako som otvorila dvere. Pozreli na mňa dve výrazné hnedou oči a ja som v žalúdku pocítila nepríjemný pocit spojený so spomienkami.

„Pekný deň prajem. Želáte si?" Pozrel po mne pohľadom, ako keby som v miestnosti bola nevítaný hosť.

„Iste. Idem na stretnutie s vami." Prekrútila som očami aj napriek tomu, že to bolo vysoko neprofesionálne.

Neodvážila som sa mu ani tikať aj napriek tomu, že vekovo bol skoro rovnako starý ako ja. Dokonca som mala problém sa na neho aj pozrieť.

Svoje papiere, notebook a telefón som položila na stôl, odsunula som si stoličku a pohodlne sa usadila.

„Ospravedlňujem sa Vám, ale som nepripravená. Teda ak by Vám nevadilo mohli by ste má uviesť do obrazu, prosím." Milo, ale profesionálne som sa usmiala. Síce mám naštudované nejaké papiere, ale radšej si všetko vypočujem nanovo.

„Iste nie je problém." Venoval mi úsmev a predo mňa položil dosky s papiermi. „Do firmy nám prišla ponuka. Celý bytový komplex, detské ihrisko, ale aj nejaké tie domy. Nakoľko ste firma, ktorá sa zameriava najmä na veľké stavby náš zákazník si zažiadal aby ste na stavbe pracovali s nami." Oboznámil ma.

„Rozumiem tomu teda správne, že sa spoja dve firmy a budú pracovať na jednom projekte?" Overovala som si, či správne chápem.

„Áno rozumiete tomu správne. Vy, ako firma budete mať za úlohu výstavbu komplexu a my ihrisko a domy."

Podrobne som si zapisovala každú jednu jeho vetu, aby som náhodou na niečo nezabudla.

„Ani som sa neopýtala, dáte si kávu, vodu alebo čaj?" Ponúkla som.

Následne som Sarah cez telefón napojený k nej dala pokyny urobiť dva čaje a počkala kým to donesie.