Different lifes

17.

„Dostalo sa mi do uší, že ma chceš vidieť?" pobavenie, a hlavne bez klopania, nakukol do mojej kancelárie Dalton.

„Keby som ťa nechcela vidieť, Sarah ti nevolá." Unudene som nad ním pretočila očami a zaborila sa viac do sedačky. „Vieš Nicolas. Nerada miešam súkromie s prácou, ale mám pocit, že ty máš rád pravý opak. Prišlo ti ako dobrý nápad mi poslať tieto papiere?" s nahnevaným posmechom som po ňom hodila papiere. „Aká žaloba? Len za to, že na projekte nebudem pracovať ja, ale niekto od nás? Nezdá sa ti to trocha prehnané?"

Fakt som bola nahnevaná. Nie že by nás pól miliónová pokuta zruinovala, ale zbytočne to platiť? Sa musel asi zblázniť.

„Ja si chcem byť len istý, že projekt dokončíme my dvaja. Nikto iný, to je všetko." Mykol ramenami ako by o nič nešlo.

„A máš pocit, že toto bolo potrebné? Preboha Nicolas už nie sme deti, nie sme ani na strednej, aby si ukazoval, ako veľmi bohatý si a aký veľký vplyv máš. Mňa tieto tvoje hry nebavia. Ja chcem len pokojne dokončiť projekt bez nejakých problémov."

„Čo keby sme si ešte raz sadli, všetko prediskutovali a dohodli sa? Ty nie si blbá, ty sa rozhodneš správne." Usmieval sa. O čom dopekla hovorí?

„Dobre. Ale nie dnes. Dnes idem s mamou na prehliadku." To bola moja jediná záchrana. Avšak jeho ďalšie slová ma utvrdili v tom, že ani táto záchrana nie je záchranou, ale len akousi formou prípravy na neskôr.

„Výborne, môžeme sa stretnúť po prehliadke. Keďže som jeden zo sponzorov, som na ňu pozvaný aj ja." Jeho výherný úsmev ma len utvrdzoval v tom, že nad ním sa nedá vyhrať nikdy.

„Prečo to robíš? Čo z toho máš?"

„Dlžím ti to. Ale teda skôr moje mladšie ja." Bez ďalších slov opustil moju kanceláriu a ja som ostala sedieť ako zamrznutá.

*o pár hodín neskôr*

„Priprav sa, že keď vystúpime nahrnú sa okolo nás novinári. Budú sa ťa kadečo pýtať, ale neodpovedaj im." Pripomínala som Bobovi, aby sa napokon nezľakol.

Auto zastavilo, šofér vystúpil a keď sa otvorili dvere na mojej strane, prví fotografi stáli pripravení fotiť. Vedeli kto som, ja som vedela kto sú oni, no aj napriek tomu som sa mierne rozklepala. S pomocou šoféra som vystúpila a až keď som plne pripravená stála na červenom koberci, po mojej pravej ruke sa objavil Bob, ktorý mi nastavil rameno a ja som sa zahákla. Pomaly sme sa pohli vpred počúvajúc otázky novinárov.

„Choď napred, ja vás s mamou nájdem." Pousmiala som sa na Boba, keď som zbadala známu tvár.

„Slečna, tešíte sa na prehliadku? Budete mať nejaký príhovor aj vy?" zastavila ma Kate, novinárka, s ktorou som už pár rozhovorov absolvovala.

Vrelo som sa preto pri nej pristavila a usmiala sa.

„Iste, že áno, teším sa veľmi. Je to veľká udalosť. Som rada, že som sa mohla zúčastniť aj ja, či už za seba alebo v mene našej firmy. A taktiež som hrdá, že je to prehliadka práve mojej mamy. A či budem mať príhovor? To ja ešte neviem, aj keď dúfam že nie. Ale nechajme sa prekvapiť, čo mama vymyslí." Zasmiala som sa.

„Čo hovoríte na to, že prehliadky sa zúčastní aj váš otec?" zaskočila ma.

Ostala som na moment šokovane pozerať, otec mal byť predsa na dovolenke. Každopádne, nedala som na sebe nič poznať a vykúzlila som ten najprofesionálnejší úsmev aký som len dokázala.

„Je úžasné, že príde mamu podporiť. Som rada, že moji rodičia aj po rozvode spolu vychádzajú dobre a navzájom sa podporujú." Neisto odpoviem. Vážne neviem čo mám od toho očakávať.

„Aký je to pocit prebrať otcovu firmu? Cítite sa už na post riaditeľky vlastnej firmy alebo zatiaľ len záskok v tej otcovej?" obe sa tomu musíme zasmiať, ona dobre vie odpoveď.

„Skôr len ten záskok. Je to fajn robota, ale únavná a stresujúca. Ale, ktorá nie je, však?" pousmiala som sa a hlavu otočila na bok, kde sa akurát fotil Nicolas. Keď si ma všimol, usmial sa a zakýval mi, čo som mu vrelo oplatila.

„Nový nápadník?" nedala sa novinárka a hneď sa pýtala.

„Nie. Robíme spolu na novom projekte, ktorý už o pár týždňov bude odhalený verejnosti. Máte sa na čo tešiť. No teraz ma ospravedlňte. Idem nájsť mamu" vykrútila som sa z toho a odišla.

Mamu som našla našťastie rýchlo. Stála v zákulisí v Bobovom objatí a na niečom sa spolu smiali. Podišla som teda k ním a pozdravila.

„Chápeš to? Mne zakáže sa pomaly na novinárov čo i len pozrieť, ale ona sa tam s nimi veselo rozpráva." Smial sa Bob.

„Čo ti poviem, je po mne, má rada pozornosť." Pobavene sa zasmiala mama a pohladkala ma po ruke. „Chcela som ťa poprosiť, či by si nepovedala na úvod pár slov. Veľa by to pre mňa znamenalo."

„Veľmi rada." Usmiala som sa. „Ozaj, chcela som sa ťa opýtať niečo. Vraj tu je aj otec?"

„Áno pozvala som ho. Veľmi ma prekvapilo, že prišiel, ale som rada. Po prehliadke nás odvezie domov aj s Bobom. Pôjdeš s nami?"

„Nie, nie. Po prehliadke niečo ešte mám. Ale určite si ho odchytím niekde tu a porozprávam sa s ním." Objasnila som.

„S kým sa porozprávaš?" doľahol ku mne hlas spomínaného.

„Predsa s tebou, otec. Prečo si mi nezavolal, že si sa vrátil?" nahnevane som sa na neho pozrela.

„Alice sa musela vrátiť, ale znova budeme letieť naspäť. A to ma privádza k tomu, že som ti chcel oznámiť, že dovolenku sme si ešte o mesiac predĺžili. Zvládneš to?" s obavami ma sledoval.

„Iste zvládnem. Nie je problém. Tak pozdrav Alice. Ja pôjdem začať prehliadku." Zasmiala som sa, rozlúčila sa s otcom a odišla za stylistkou, ktorá ma volala.

Spolu sme vošli do šatne, kde ma hneď posadili na stoličku a okolo mňa začali behať piati muži. Každý riešil niečo iné. Len škoda, že zakryli zrkadlo a ja som sa nemohla vidieť. No nakoniec ho odkryli a ja som neverila vlastným očiam. Teda vždy sa maľujem, ale teraz som vyzerala sakra sexy.

„Už chýbajú len šaty." Prehovoril jeden a podal mi koktejlové šaty zlatej farby. Všetko to dokopy perfektne ladilo. Pomohli mi sa obliecť a ja som venovala pohľad svojim topánkam. „Lodičky môžu byť." Zasmial sa pri mojom pohľade.

A tak som si obula biele lodičky a vyšla som zo šatne. Na chodbe si ma hneď odchytila ženská, ktorá ma doviedla k začiatku móla. Vyšla som pár schodíkov a po boku Shawna Mendesa som prešla až pred ľudí. Stál po mojom boku a hral na gitaru.

Pripravené to mali naozaj perfektne.