Different lifes

6.

„Páni, keby som vedel, že sa tak vyobliekate kvôli mne, tiež by som sa obliekol trocha inak." Prehovorí Nicolas, keď krátko po ôsmej hodine večer dopadne na sedačku oproti mne.

„Vyzeráte dobre." Pochválim ho a vôbec neklamem.

Oblečené má roztrhané čierne jeanse a obtiahnuté biele tričko. Tričko mu krásne zvýrazňuje vyšportované telo. Od okamihu ako vstúpil do podniku po ňom nejedná žena pokukuje. A mne neunikne ani fakt, že každá jedna po mne zazerá. A pravdepodobne nechápu, ako tu on môže byť so mnou. No on sa správa ako pravý gentleman a nevšíma si pohľady iných žien.

„Čo keby sme si začali tykať? Viete je mi celkom blbé vykať niekomu, kto je pravdepodobne moja veková kategória." Zasmejem sa nad jeho poznámkou, ale vystriem k nemu ruku a my si potykáme.

„Tak? Čo ten-" začne hovoriť, ale nedohovorí.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale dáte si niečo na pitie?" pribehne čašník.

„Štyri dvojité vodky a dvakrát veľké pivo." Nicolas prehovorí skôr, ako sa ja stihnem vôbec spamätať.

„Zdá sa mi to alebo ma chcete opiť, pán riaditeľ?" zažmurkám na neho.

„Nezdá. No nezabúdajte, že nechcem opiť iba vás, ale aj seba slečna." Zákerne sa usmeje. Pri stole na pár minút ostane ticho, ale ako náhle čašník donesie našu objednávku debata sa znova rozprúdi.

„Zahrajme si hru." Vykríknem pri pravdepodobne šiestom dvojitom poháriku vodky. „Ty zavoláš nejakého kamaráta a ja kamarátku. Koho kamarát tu príde neskôr platí celý účet." Pripito sa usmievam. Pravdou však je, že nechcem platiť pretože viem, že to budú nemalé peniaze. Hold som suka. No na druhú stranu mi je s ním vážne dobre a ten účet by som bola ochotná zaplatiť už len kvôli tomu, že som s ním mohla stráviť nejaký čas.

Nicolas prikývne, vytiahne telefón a začne volať. Ja urobím presne to isté a už ostáva len čakať, kto príde skôr. Tajne však dúfam, že Natasha si švihne a ja vyhrám.

„Zdá sa, že som vyhral." Doľahne ku mne opitý, ale aj napriek tomu chrapľavý hlas môjho spoločníka. Keď sa pozriem ku dverám všimnem si, že k nášmu stolu kráča kopa svalov. Doslova, ten chlap vyzerá, ako keby žil vo fitku.

„Sorry za zdržanie." Doľahne ku mne jeho hlas. Bez ostychu si ho obzerám a vôbec mi to nie je trápne.

„Ty budeš Samantha alebo sa mýlim?"

„Nemýliš. A ja som Natasha." Ozve sa kamarátka, ktorá zadychčane dobehne k nášmu stolu. Prekvapene na ňu pozriem premýšľajúc, kedy stihla prísť.

„Dámy a tuto môj spoločník sa volá Eric." Prehovorí Nicolas a pohľadom zastane na Natashi. „Nezmenila si sa. Si rovnako krásna, ako si bola na strednej." Ozve sa smerom k nej. Môj prekvapený výraz nahradí šokovaný a ja sa pozriem na Natashu. Vyzerá, že ani ona nevie o čom Nicolas hovorí.

„Ďakujem." Zapýri sa kamarátka a prisadne si ku mne.

„Odkiaľ sa vy dve poznáte?"

„Sme kamarátky už veľmi dlho. Naše mami sa navštevovali už za čias, kedy sme my dve ešte len lozili v plienkach. A vy dvaja?" Prehovorím skôr, ako by Natasha stihla niečo povedať. Vyzerá to tak, že všetkým pri stole je úplne jedno, že zajtra je pracovný deň. Proste pijeme ďalej.

„Zo strednej. Bola prváčka, keď sme sa spoznali. Ja som bol tretiak." Usmial sa, ako keby si v mysli zaspomínal. „ A keď som bol štvrták, ona druháčka, chodili sme spolu. Takmer celý školský rok. Takže sa poznáme naozaj dobre." Usmieval sa. Znechutene som pozrela na Natashu. Vedela, čo mi on robí a ona s ním chodila. Ani sa neunúvala mi to povedať

„Ospravedlňte ma no musím už ísť. Zajtra vstávam do práce a chcem byť aspoň kúsok vyspatá." Prehovorila som, na stôl hodila nejaké bankovky a opustila bar.

Môj pripitý rozum mi hovoril, že domov ísť nechcem a tak som sa pobrala rovno za nosom.  Spamätala som sa až v parku. Sadla som si na lavičku k rybníku a zahľadela sa na vodu. Je možné, aby mi jedna osoba zničila život po niekoľkých rokoch poznania sa? Áno hovorím o Natashi. A vlastne až teraz začínam chápať prečo nechcela, aby som s Nicolasom niekam išla. Bála sa, že ja sa dozviem pravdu.