Different lifes

13.

„Pani Smith." Oslovil moju matku a nechápavo si ju obzrel. „Čo vás privádza sem do New Yorku?" Zvedavo sa jej opýtal.

„Nicolas, páni je z teba poriadný chlap." Pochválila ho. „A zajtra tu mám prehliadku tak som si povedala, že to spojím s prijemnou návštevou dcéry. A tak ma Samantha má na starosti až do utorka." Zasmiala sa.

Obaja na mňa pozreli. Mama nadšeným pohľadom a Nicolas? Ťažko povedať. Mám pocit, že v jeho pohľade som zazrela šok, znechutenie, ale aj radosť? Vážne neviem. No jedno je isté. Vie, že som to ja.

„No necháme vás. Aj tak máme svoj program. Ahojte." Prehovorila mama, otočila sa a spolu s Bobom odišli. A mňa tu nechala samú s ním. Ona si to síce neuvedomila, ale hodila ma do jamy levovej.

„Poďme dnu." Ticho som prehovorila sama vošla do vchodu. Neriešila som či ide sa mnou. Jednoducho som sa dostala až do svojho bytu. Keď som započula za mnou kroky dvere som nechala otvorené a prešla do kuchyne, kde som si dala variť vodu na kávu.

„Dáš si kávu, čaj alebo niečo?" ponúkla som ho.

„Len vodu prosím."

Keď som mala všetko pripravené zobrala som dva poháre a prešla som do obývačky, kde už sedel Nicolas a čakal ma.

„Takže? Nechceš mi niečo povedať?" vyzval ma. Dal mi šancu sa mu priznať.

„Nie je čo. Mali by sme sa pustiť do práce."

„Neblbni. Nie teraz. Teraz je čas na pravdu." Vážne prehovoril.

Čo som mu mala povedať? Čo on vlastne chcel v tej chvíli počuť?

„Vedela som kto si. V momente, ako prišla ponuka na tento projekt som vedela, kto si. Len som tajne dúfala, že to je len blbá zhoda mien. No keď si sa ukázal v zasadačke ty vedela som, že náhoda to nebola." Začala som nejako bezmyšlienkovite rozprávať. „Keď si ma nespoznal bola som rada, ale druhá časť mňa bola sklamaná. Že si zabudol na dievča, ktorému si zničil celú strednú školu." Nevzládala som rozprávať ďalej.

Slzy sa mi tlačili do oči, ale ja som im nebránila. Nechala som ich voľne stekať po mojej tvári. Veď nech vidí, čo spôsobil.

„Prečo si mi to nepovedala?" nechápal. Jasné, že nie.

„A čo som ti mala povedať? Že to som ja tá, ktorú si šikanoval? Ktorú vďaka tebe šikanovali celé štyri roky? Prosím ťa, k čomu by mi to bolo?"  Už som plakala. Zlomil ma. Dokázal ma zlomiť. Znova. Teda nie on. Spomienky. Všetky tie spomienky sa vracali. A s nimi sa vracali aj moje pocity. „Vieš čo ma z toho celého mrzí najviac?" prvýkrát som sa mu pozrela do oči. Jeho záporné pokrútenie hlavy ma donútilo rozprávať ďalej. „Nemrzí ma to, že si ma mlátil, nadával mi a smial sa zo mňa. Mrzí ma to, že aj popri tom všetkom som sa do teba dokázala zamilovať." Vyslovila som slová, ktoré som okamžite oľutovala. Ale už nebolo cesty späť. „Teraz by si mohol odísť. Zajtra nastupuje nový pracovník a projekt za mňa preberie on." Vyhlásila som, postavila sa a odišla do spálne.

Bolo mi jedno či odíde, ostane alebo ma náhodou okradne. Nezaujímalo ma to. Ja som sa potrebovala len vyplakať. Najradšej by som zavolala Natashi, ale nemôžem. S ňou sa nebavím. A Philipovi ani mame ich večer kaziť nechcem. A zas a znova som ostala len ja sama so sebou.

Vyčerpane som prešla do kúpeľne, kde som sa ako prvé zahľadela do zrkadla. Nevyzerala som dobre. Vlastne som vyzerala príšerne. Ale to, ako som sa cítila nedokázalo prebiť nič. Jednoducho som sa odlíčila a znova prešla do spálne. Ľahla som si naposteľ a znova sa pustila do plaču. Slzy nie a nie sa zastaviť a mňato vyčerpávalo. Našťastie som napokon zaspala.