Different lifes

14.

„Sam som doma." Prebral ma krik z chodby. Unavene som pozrela na hodinky a takmer ma porazilo.

„Ty magor vážne vrieskaš o piatej ráno cez celý byt? Si sa pomiatol alebo ti drblo?" vrčím na neho z dverí mojej izby.

„Pane bože a tebe sa čo stalo? Vyzeráš ako mŕtvola." zhrozene si ma obzeral, keď podišiel ku mne bližšie.

„Nič. A priprav sa. O šiestej odchádzame do práce."

„Ale veď si vravela, že na dnes si berieš voľno nie?" šokovala som ho.

„No a? Tak sa to ruší a my ideme do roboty. Nediskutujem o tom viac." Prísne som prehovorila a zabuchla mu dvere pred nosom. Neriešila som, že on je unavený, nevyspatý a pravdepodobne potrebuje sprchu. Jeho potreby mi teraz boli ukradnuté.

Prešla som do kúpeľne, kde som zo seba zhodila oblečenie a vliezla som do sprchy. Studená voda mi stekala po tele a ja som sa naplno uvoľnila. Sprcha mi padla dobre. Keď som vyšla zo sprchy zabalila som sa do uteráka a vlasy do druhého. Pre istotu som ešte skontrolovala čas, bolo trištvrte na šesť. Čiže v sprche som dlho nebola. V kúpeľni som si vyčistila zuby, namaľovala sa a až tak sa obliekla. Dnes som zvolila bielu áčkovu sukňu a k nej čierne tielko. Na to ešte čierny sveter a outfit bol na svete.

Výhodou bývania v najluxusnejšej štvrti je aj to, že sú tu poschodové byty. Zbehla som dole, kde už voňala káva.

„Dáš si?" zakývala s hrnčekom kávy v ruke mama.

„Nie. Kúpim si v Starbuckse ľadovú." objasnila som mame a vzala si do ruky jablko. S chuťou som doň zahryzla a rozmýšľala čo všetko má dnes čaká. Aj napriek tomu, že väčšinu plánov som zrušila. „Mohla by som si požičať tvoje biele lodičky?" Slušne som sa opýtala mami, aj keď som odpoveď vedela už predom.

„To sa ani pýtať nemusíš. Jasné, že môžeš." Pohladila ma po chrbte a sadla si na stoličku oproti mňa. „Ak by ti nevadilo večer by na prehliadku s nami išiel aj Bob."

„Nie v pohode. Nech ide. Aspoň budem mať príležitosť ho lepšie spoznať." Usmiala som sa a popravde odpovedala. Naozaj som ho chcela spoznať. Vyzerá, ako milý chlap a ja mu chcem dať šancu ukázať mi, aký je. „Kedy vlastne pôjdeme? Nech viem kedy mám byť doma."

„Prehliadka začína o siedmej, ale ja tam musím byť skôr. Okolo piatej budem musieť ísť. Neviem, či pôjdete so mnou alebo prídete krátko pred začiatkom." Usmievala sa. Vyzerala naozaj šťastne.

„Prídeme krátko pred začiatkom a zbehneme ešte na nejakú spoznávaciu kávu, čo povieš?" doľahol ku mne Bobov hlas.

„Som za. Tak okolo piatej som doma." Podotkla som a prešla na chodbu, kde som si obula mamine biele lodičky.

Vzala som si kabelku, kľúče od auta a vyšla som z bytu. Videla som, že Philip ide za mnou a tak som ho pri výťahu počkala. Spolu sme doň nastúpili a zviezli sa až na prízemie. Medzi nami panovalo ticho a mne to vôbec nevadilo.

„Dnes ťa zveziem svojim autom, ale od zajtra budeš jazdiť sám svojím." prehovorila som v garáži a odomkla som auto. Nastúpili sme, naštartovala som a hneď som zapla rádio a vyšla z garáže.

Keďže sa potrebujem zastaviť ešte v Starbuckse cesta do firmy bude trvať o niečo dlhšie. Nevadí.

„Čo sa stalo?" prehovoril Philip po chvíli.

„Neviem o čom hovoríš."

„Ale vieš. Prečo si plakala? Urobil ti niečo?"

„Nejde o to, čo urobil on. Ide o to, čo som urobila ja." Úprimne som odpovedala. Philipovi nemalo zmysel klamať. Poznal ma viac než dobre a vždy vedel, kedy klamem a kedy nie.

„Dobre. Tak teda čo si urobila ty?"

„Priznala sa. Nicolas vie pravdu."

„A to je zlé? Pozri chápem, že z toho nie si asi nadšená, ale ber to pozitívne. Obráť to vo svoj prospech." Zákerne sa usmieval. „Ukáž mu, kto z teba je dnes. Donúť ho cítiť sa tak zle, ako si sa cítila aj ty vtedy."

„Ale najprv by som sa mala porozprávať s Natashou. To dievča mi chýba." Priznala som.

„Aj to je dobrý krok vpred." Uznal.

Zaparkovala som na najbližšom parkovisku a vystúpila som. Philip, ako lenivé hovädo so mnou ísť nechcel a tak som auto nezamkýnala.

Prešla som do Starbucks, kde sa na mňa spoza pultu usmievala už známa tvár.

„Ahoj, robí dnes Natasha?" hneď som sa pýtala. Bola to moja šanca a ja som ju hodlala využiť.

„Zavolám ti ju." Usmiala sa Lena a odišla dozadu, kde majú čašníčky šatňu. Po chvíli vyšla odtiaľ Natasha a nechápavo na mňa pozrela.

„Želáš si?" povzdychla si a odmerane pozrela na mňa.

„Áno. Chcem sa porozprávať." Prehovorila som a sadla si k najbližšiemu stolu. Počkala som na Natashu, ktorá mi robila ešte kávu. Výhoda, že ma pozná. Nemusím jej hovoriť, čo si dám.

„Tak? O čom sa chceš rozprávať? Myslela som si, že my dve si už nemáme, čo povedať."