Different lifes

19.

„Ahoj, napadlo mi, že by sme si skočili len po kávu do kaviarne a potom by sme mohli ísť na vyhliadku za mesto, čo ty na to?" privítal ma. Nemala som na to čo povedať a tak som len mlčky prikývla. „Dosť ma tvoj príhovor prekvapil. Nečakal som od teba niečo také." Pousmial sa.

Spolu sme nasadli do jeho auta a ja som sa len nechala viezť. Sama som rozmýšľala nad tým všetkým a nejak mi to proste nešlo dokopy. Prečo teraz? Prečo sa to všetko deje?

„Úprimne? Ani ja som to od seba nečakala. Ale čo rozhodne čakám je článok zajtra v novinách. Dúfam, že bude tomu venovaná aspoň dvoj strana." Zasmiala som sa.

******

S horúcou kávou v ruke, pri svetlách veľkomesta a ticha, ktoré nás sprevádzalo sme spolu sedeli na vyhliadke. Bol to úžasný pocit byť znova tu. Na mieste, kde som prežila najkrajšie chvíle svojho života. Zároveň ma však moje najhoršie spomienky vždy budú viazať práve s týmto miestom.

„Nie je to irónia? Pred tebou som sem vždy utekala vyplakať sa. A teraz tu sedíme spolu." Zasmiala som sa pomerne dosť ironicky.

„Tiež som sem chodil, ale rozmýšľať." Prehovoril Nicolas.

„Mala som ti povedať pravdu. Viem to. Ale ten pocit, že ma nespoznávaš a ja na teba môžem urobiť prvý dobrý dojem bez nejakej spoločnej minulosti sa mi páčil viac." Úprimne som prehovorila. Sama pred sebou som si potrebovala ospravedlniť moje konanie.

„Sále to nechápem." Povzdychol si.

„Čo konkrétne?"

„To čo si povedala. Že aj napriek tomu všetkému si sa do mňa dokázala zamilovať. Milovala si ma?" svoje tmavé oči uprel mojim smerom a mne nestávalo nič iné len prehovoriť.

„Áno milovala. Ale to už je za mnou." Usmiala som sa zahanbene.

„Tiež som ťa miloval. A to je dôvod prečo som ťa začal šikanovať."

„Prosím? Asi nechápem. Tak si mi prejavoval lásku a ja som to nechápala alebo, ako to myslíš?" zvedavo som sa opýtala.

Bola som kľudná pretože celý tento rozhovor sa niesol v pohodovej atmosfére. Alebo aspoň ja som v to dúfala.

„Keď si ma vtedy odmietla urazilo ma to. Najkrajšia baba na škole a ja som u nej nezabodoval. Zosmiešnila si ma a ešte dlho sa mi posmievali. No, ale keď som videl, ako sa okolo teba každý deň točia chalani nebolo mi to jedno. A predsa najlepšia obrana je útok, no nie? A tak som jednoducho začal s tým, čo mi išlo najlepšie. Šikana. Okolo teba sa zrazu nemotal ani jeden chalan, ale ja som prestať nemohol. Nedokázal som to. Až keď som odišiel zo školy som si uvedomil, aký kretén som bol. No bolo neskoro to vrátiť späť." Celý čas ma sledoval. „Chcel som sa ti potom aj ospravedlniť, ale sakra, nedokázal som to. Prišlo mi príliš zbabelé za tebou prísť, pozrieť sa ti do oči a priznať si, že som to na plnej čiare posral len kvôli vlastnému egu."

A ja? Nevedela som, ako reagovať. Nevedela som, ako sa tváriť. No jediné, čo som vedela bolo to, že tento chlapec bol zranený. Zranený mnou, a to som si to ani neuvedomovala. Nikdy som si nepripúšťala, čo môže odmietnutie s človekom urobiť..

„Už je aj tak neskoro na ospravedlnenia. Tak čo keby sme začali odznova? Ako známi, ktorí sa stretli po rokoch? Bez nejakej zlej minulosti a bez škaredých spomienok. Poďme si urobiť nové, krajšie." Navrhla som dúfajúc, že to príjme.

A keď sa na jeho tvári objavil úsmev vedela som, že som vyhrala. Vyhrala som kamaráta, oporu, ale aj niečo viac. Nie nadarmo sa hovorí, že v priateľskom kolektíve sa pracuje oveľa lepšie. Len dúfam, že tak to bude aj v našom prípade.

„Som za. Poďme dať tomu ešte jednu šancu." Natiahol ku mne ruku a my sme si potriasli. Vzápätí sme sa obaja rozosmiali.