Different lifes

18.

„Vážené dámy a páni," ujala som sa slova „Dovoľte mi aby som vás privítala na siedmom ročníku tejto charitatívnej prehliadky. Je to úžasné, koľko peňazí sa po minulé roky vyzbieralo, a koľkým rodinám a deťom sa pomohlo. Tento rok sme sa to rozhodli mierne pozmeniť a polovica peňazí bude venovaná zvieratám, ktoré to potrebujú. Tá druhá bude znova poskytnutá ľuďom. Ale aby sme nehovorili iba o peniazoch dovoľte mi na tomto veľkom a krásnom móle privítať Amy Smith. Zakladateľka celej tejto charitatívnej prehliadky a taktiež návrhárka všetkých šiat, ktoré dnes uvidíte." Uvítala som to celé a počkala kým mama príde ku mne. „Som rada, že som práve tvojou dcérou. Nesprávali sme sa k sebe vždy pekne, ale som rada, že sme si našli konečne k sebe cestu. Ľúbim ťa mami a som na teba pyšná." Vyjadrila som jej svoju lásku a s úsmevom na perách ju objala.

Z každej strany sa ozýval zvuk fotoaparátu, blesky ožarovali celú miestnosť. Fotili si nás, ako keby sa pred nimi vyzliekla samotná Kim Karadshian. Bolo to otravné a viem, že zajtra budeme vo všetkých novinách, ale mne to v tej chvíli bolo jedno.

„Ďakujem." Dojato zašepkala mama a odtiahla sa odo mňa. Venovala som jej posledný úsmev a so Shawnovou pomocou som zišla po schodíkoch dole. Perami som mu naznačila ‚ďakujem' a odišla si sadnúť na svoje miesto, hneď vpredu. Dopadla som vedľa Boba, ktorý sa na mňa nadšene usmieval.

„Dala si to, ako pani." Pochválil ma a spolu sme sa tomu zasmiali.

Shawn začal spievať a modelky vychádzať na mólo. Bolo to úžasne zladené. No čo som vôbec nečakala bolo to, že Gigi Hadid si zoberie mikrofón a začne spievať. Ale išlo jej to. Proste celú šou mali perfektne premyslenú.

„Chcem tvoju mamu požiadať o ruku. Nevadilo by ti to?" vyrušil ma zo sledovania Bob.

„Iste, že nie. Ak ešte nemáš prsteň pôjdem ti veľmi rada pomôcť vyberať." Ponúkla som sa mu.

Obaja moji rodičia mali vlastné životy. Dokonca aj moje sestry. Len ja som bola sama, nezadaná a bez deti. Občas mi to vadilo, ale na druhú stranu takýto život mi vyhovuje.

„Chcel som jej dať prsteň, čo sa u nás v rodine dedí z generácie na generáciu." nahodil ospravedlňujúci výraz v tvári.

„Hlavne, aby ste boli šťastní. Ja vám to prajem." Úprimne sa usmejem a ja sama sa pristihnem pri tom, že tieto slová myslím vážne. Pretože nie je nič lepšie, ako vidieť svojich rodičov šťastných. Či už spolu alebo každý s niekým iným.

Viac sa však nezabávame, ale sledujeme prehliadku, ktorá sa síce blíži už ku koncu, ale aj tak je stále úžasná. Čo ma však trápi je moja nervozita, ktorá sa každou minútou len zvyšuje. A to vďaka mladému chlapovi, bývalému spolužiakovi, ktorý sa rozhodol mi na poslednú chvíľu obrátiť život hore nohami.

„Ďakujem všetkým za účasť. Všetky šaty, ktoré tu dnes boli odprezentované sa dajú kúpiť aj priamo tu alebo na našich stránkach." Vyruší ma záverečný príhovor mojej mamy pretože prehliadka je na konci.

„Smelo do toho. Na tvojom mieste by som to urobila ešte dnes." Venovala som Bobovi moje posledné slová. Skrátkym objatím a bozkami na obe líca som sa s ním rozlúčila a vyšla pred budovu.

Skutočne som dúfala, že to Nicolas na poslednú chvíľu zruší, no keď som ho videla stáť pri aute, došlo mi to. On sa chce vážne rozprávať. Ale máme vôbec o čom?