Different lifes

7.

„Sarah na pol desiatu mám dohodnuté stretnutie, ale ak sa dá presuň ho prosím ťa. Potom by tuším malo byť stretnutie o pol dvanástej, to presuň na jednu." Dávala som pokyny.

Necítila som sa zrovná najlepšie. Bolela ma hlava,  cítila som sa fakt mizerne a vedomie, že mám červené a opuchnuté oči tomu tiež nepridával práve najlepšie pocity. Ale neriešila som to. Tona make – upu zakryla našťastie všetko. No to, ako sa cítim bohužiaľ nedokáže zakryť nič.

„Všetko v poriadku?" s obavami ma sledovala Sarah. „Ozaj, aby som nezabudla dohodla som stretnutie s pánom Daltonom. Príde dnes o trištvrte na tri." Pozrela do papierov, ktoré mi následne podala. Zoznam stretnutí a návštev na najbližší týždeň, skvelé!

„Daltona zruš. O druhej odchádzam." Namietla som. Videla som na nej, že chce odporovať, ale nemohla. Som jej nadriadená a ona musí počúvať mňa. Nie ja ju. No som rada, že si to uvedomuje a neprotestuje.

Konečne som sa dostala aj do kancelárie, keď mi zazvonil telefón. Síce na obrazovke blikalo len telefónne číslo, ale pre mňa bolo viac, ako známe. Poznala som ho naspamäť. A preto som jednoducho zrušila hovor a tým sa odmietla s ňou rozprávať.

Zapla som počítač a následne vošla do programu, v ktorom boli samé tabuľky. Pozrela som si plány na projekty a začala rozmýšľať, ktorý projekt, komu pridelím.

„Sarah, poď sem." Zakričala som na svoju asistentku. Nebála som sa, že by ma nepočula. Práve naopak. O chvíľu sa otvorili dvere a dnu nakukla nízka hnedovláska.

„Želáte si?"

„Zavolaj mi sem prosím ťa Amandu a Zacka." Prikázala som jej. Bez komentára zavrela dvere a ja som sa ďalej zamyslela. Uvažovala som, či je správne dať práve im ten najväčší projekt.

„Ahoj, volala si nás?" doľahol ku mne Zacov hlas.

Ten chalan vedel byť úžasný spoločník. Z otcovej firmy som si s nim rozumela najviac, ale nikdy mi to nevadilo. Kamarátili sme sa už od škôlky a ja som bola nesmierne rada, že získal miesto práve tu. Aj keď si myslím, že to bolo viac menej vďaka tomu, že Zac a otec sa poznajú.

„Jasné. Poďte dnu. Musíme si pokecať." Vážne som prehovorila a počkala kým obaja zasadnú oproti mňa. „Prišla ponuka na dva bytové komplexy. S detským ihriskom a krytým bazénom. Dlho som rozmýšľala komu by som tento projekt zverila. Ale napokon som sa rozhodla pre vás." Vydýchla som úprimne.

„Ale prečo práve my?"

„Zac teba poznám, viem ako pracuješ. A Amanda teba mi odporučil otec. Vraj si šikovná a z firmy sa takmer, ako jediná dokážeš vcítiť aj do detailov, čo sa nesmierne hodí." Vysvetlila som im.

„Ďakujeme. Do kedy potrebuješ prvotné nákresy?" Zac sa ujal slova. Amanda však vyzerala, ako keby stále nemohla pochopiť, že som vybrala práve ju. Dievča, ktoré som včera mala chuť za jej drzosť vyhodiť.

„Máte dva mesiace na začatie plánovania a kreslenia. Potom potrebujem aspoň hrubé náčrty toho, ako by to malo vyzerať. A po dohode so zákazníkom sa pustíte na sto percent do roboty."

**

„Nechaj si to vysvetliť prosím ťa." Doliezala Natasha. Naozaj som si myslela, že keď jej zložím párkrát telefón, že sa jej zbavím? Hlúpa, ale naozaj hlúpa Samantha. Nadávala som si v duchu.

„Vysvetli mi len jedno. Volala si mojej sekretárke alebo odkiaľ vieš, kde obedujem?" nedalo mi neopýtať sa jej.

Dnes som sa rozhodla zmeniť reštauráciu a zhodou náhod je tu aj ona. V čínskej reštaurácii. A to ona tento typ stravovania  priam neznáša. Takže z toho mi vyplýva, že ma buď sleduje alebo vyzvedala u Sarah. Ani neviem, čo z toho by ma naštvalo viac.

„Musela som. Odmietaš so mnou komunikovať cez telefón, tak čo iné som mala robiť?"

„A ty sa mi čuduješ? Buď rada, že za to, ako si ma podrazila sa tu s tebou teraz vôbec rozprávam." Nahnevane som na ňu pozrela. Aj chuť do jedla ma pri nej už prešla.

„Robila som to kvôli tebe. Myslela som si, že keď s ním začnem chodiť dá ti pokoj. Predsa sme boli kamarátky a on to vedel." Bránila sa.

„Asi sme neboli až tak dobré kamarátky keďže som ti nestála ani za to, aby si mi to aspoň oznámila. Proste nie. Skončili sme." Vydýchla som. postavila som sa a prešla k slečne za pultom, aby som mohla zaplatiť.

Natasha išla hneď za mnou, ako verný psík za svojím pánom. Nikdy mi neprišla tak otravná, ale za posledných dvadsať minút to už nezvládam.

„Potrebuješ ešte niečo alebo konečne môžem ísť pracovať?" zazrela som na ňu.

„Kľudne choď. Ale my dve sme neskončili. Nemôžeš zahodiť naše kamarátstvo pre jednu blbosť." Pozerala na mňa s očakávaním. Ako keby čakala, že sa teraz zasmejem a hneď sa jej hodím okolo krku. Hah...