Different lifes

1.

„Niekedy je lepsie, keď niečo skončí. Aspoň máme šancu objaviť niečo nové a pekne. Som vďačná za to, že môj otec sa opäť zamiloval a je šťastný. Prešiel si niekoľkými pádmi, ktoré ho doviedli až sem. A ja som za to na neho nesmierne pyšná. Prajem mu šťastie, po ktorom tak dlho sníval. Zdravie, ktoré mu bude dúfam slúžiť ešte veľa rokov. Ale predovšetkým lásku, v ktorú vďaka Alice začal znova veriť. Preto mi dovoľte aby som týmto uzavrela príhovor na počesť novomanželov. A spolu si pripime na ich spoločný život." Vydýchla som a na počesť môjho otca a jeho novej manželky som pozdvihla svoj pohár.

Poobzerala som sa okolo seba, a keď som videla ako všetci s obdivom na mňa pozerajú pousmiala som sa. Napila som sa a následne si znova sadla. Otec mi venoval jeden vďačný úsmev. Vedela som, že robím správnu vec. Otec bol šťastný tu v NY s novou rodinou. A moja matka v Londýne a sama.

Popravde aj napriek tomu, že som vedela, že pozvánka bola poslaná aj matke nečakala som, že sa na otcovej svadbe ukáže. No ona sa ukázala a dokonca im doniesla aj nejaký dar. Robí pokroky. Alebo to robí len z vypočítavosti.

Bolo tu veľmi veľa ľudí, ktorých som nepoznala. Boli tu otcovi kolegovia, klienti, kamaráti. Taktiež tu bola aj naša najbližšia rodina a potom plno neznámych. Neznámych pre mňa.

„Ako sa taká mladá slečna môže tváriť tak znudene niekde, kde je tak veľa alkoholu?" Doľahol ku mne pobavený mužský hlas. Tiež pobavene som na neho pozrela.

„Otec vieš, že takéto akcie nie sú pre mňa. Ale je to tvoj večer ty si ho uži. Mimochodom gratulujem. Som rada, že si opäť šťastný." Objala som ho.

Šťastie môjho otca bolo pre mňa to najdôležitejšie. Od rozvodu s matkou si prešiel niekoľkými sklamaniami a preto úsmev na jeho tvári bol dar.

„Vieš, že sa musím postarať ešte o niekoľko hostí." Unavene vydýchol. „Zlatko ak by sa ti dalo zajtra predtým, ako odletíme by som sa s tebou potreboval stretnúť. Bolo by to možné?" Zúfalo na mňa pozrel.

„Iste. Ja sa do Londýna vraciam až koncom budúceho týždňa takže mám času a času." zasmiala som sa.

Otec má ešte rýchlo objal a potom utekal za ďalšími hosťami. Ja som sa presunula k baru a rozmýšľala čo si objednám.

„Vodku s džúsom, prosím."

„Nemala by si piť. Vieš ako to dopadlo naposledy." Rozľahol sa mi v ušiach mamin hlas. Zas a znova mi pripomína niečo, čo sa stalo xy mesiacov dozadu.

„Najmladšia a najúspešnejšia dcéra Nicka Smitha z baru odchádzala v doprovode neznámeho mladého muža. Obaja vyzerali, že už čo to popili a čaká ich ešte rušná noc." Odrecitovala som ironicky utŕžok z článku, ktorý o mne novinári napísali. „Matka, uvedom si, že mám 21 rokov. Mám svoj vlastný život. A aj keby som sa rozhodla tu urobiť striptíz na stole tebe to môže byť jedno. Som svojprávna a dospelá." Vydýchla som a odpila si z drinku, ktorý mi čašník podal.

„Stále ťa môžem vydediť z rodiny." Arogantne sa na mňa usmiala ako keby týmto zvíťazila.

„Nemôžeš. Podpísaná predmanželská zmluva s otcom ti to aj po rozvode zakazuje." Ironicky som sa na ňu usmiala. „Nezabúdaj, že som vyštudovala právo. A navyše vaša zmluva bola prvá, na ktorej mi otec vysvetľoval všetky potrebné veci. Držala som ju v rukách a všimla si aj tu doložku o majetku vašich deti." Cmukla som na ňu a odišla od baru.

Otec mal našťastie toľko rozumu, že do ich predmanželskej zmluvy zahrnul aj doložku o tom, že o majetku ich deti rozhoduje otec.

Prešla som znova k stolu, pri ktorom som sedela a položila si tam pohár. Sadla som si a poobzerala sa okolo seba. Všetci sa zabávali. Ešte aj moje dve staršie sestry. Len ja som sedela pri stole plnom chlapov a znudene sa pozerala. Aké chytré posadiť má k stolu s mladými mužmi. Čo z toho, keď sú to snobovia alebo kurevníci. O takých ja záujem nemám.

Ako by som opísala moje sestry. Skončili strednú školu a na vysoký nešli. Prácu nemajú. Vlastne žijú z otcových a maminých peňazí. A je im fajn.

„Ku komu patríš kočka?" ozval sa pri mne pripitý mužský hlas.

„Nestihol si príhovor? Som dcéra ženícha." Pretočila som očami. Milujem takéto typy ľudí. Najmä chlapov.

Náhle mi prišlo zle a ja som vedela, že dlhšie tu už nevydržím. Vyhľadala som preto otca a oboznámila ho so situáciou. Našťastie pochopil a čo nevidieť som už sedela v aute s jeho šoférom.

„Nejako skoro domov zo svadby otca." Ozval sa šofér.

„Nebolo mi dobre tak som odišla." Potichu som prehovorila.

Vážne som sa cítila mizerne. Bolo mi zle, krútila sa mi hlava a bála som sa aby som neodpadla.

„Sam si v pohode? Nejdeme radšej do nemocnice? Naozaj nevyzeráš dobre."

„Nie, nie, som v pohode. Ja to zvládnem. Len sa potrebujem vyspať to je všetko." Úprimne som sa na neho usmiala.

Hold práca a stres zanechajú na človeku následky. A presne to sa teraz deje. Makať 24/7 nikdy nebolo mojim snom, ale teraz to inak nejde.