Different lifes

2.

Ráno pre mňa bolo naozaj stresujúce. O desiatej som sa mala stretnúť s otcom, ale o deviatej som ešte ležala v posteli. Našťastie som však všetko stihla. A práve teraz, 10:01 sedím v našej kaviarni a čakám ho.

„Ahoj, prepáč, že meškám, ale ešte sme balili posledné veci." Privítal má otec.

„Pohode nič sa nedeje." Unavene som sa na neho usmiala a následne sa pozrela na svoje hodinky. „Veď meškáš len 5 minút."

Pre otca to znamenalo veľa. Už len minúta meškania pre neho znamenala celú večnosť. Nemal proste neskoré príchody rád a sám to nepraktikoval.

„Potreboval som s tebou prebrať záležitosti ohľadom firmy. Vieš, že odlietame na mesiac. Ale ja firmu nemôžem nechať bez dozoru. Ty sa tomu rozumieš viac, ako tvoje sestry." Nachvíľu prestal rozprávať a objednal si kávu. „Preto sme po vážne náročnej a dlhej hádke s tvojou matkou došli k záveru, že mesiac ostaneš tu a postaráš sa o firmu."

„Ale otec. Ja mám vyštudované právo nie architektúru." Šokovaná jeho slovami som sa ho snažila od tohto chybného rozhodnutia dohovoriť.

„Chodila si na umeleckú a bola si najlepšia. Ja ti verím Sam. Tvojim sestrám by som firmu neprenechal ani na deň. Ale narozdiel od nich tebe verím. Zvládneš to. Navyše ak budeš mať nejaké problémy vždy budú po tvojom boku architekti, ktorí to radi pomôžu." Usmial sa na mňa a odpil si z kávy, ktorú mu doniesli.

Tak jemu tu kávu doniesli behom minúty, ale u mňa im to trvalo takmer pól hodinu.

„Robíš chybu. Ale dobre, nejdem ťa odhovárať. " napokon som sa rozhodla.

Vo svete, v akom žil otec si ľudia nemohli dovoliť dovolenky, ochorieť alebo ísť na svadobnú cestu. Stačilo urobit jeden zly krok a už si nič neznamenal.

Môj otec sa držal vysoko. Jeho firma bola tá najžiadanejšia tu v New Yorku. Lenže pre to, kde je teraz musel tvrdo makať. Musel dokázať, že on na to má.

Aby som Vám to, ale objasnila. Otcova architektonická firma sa zameriava na veľké bytové komplexy, mrakodrapy a hotely. Zasadne nepracujú na domoch, vilách alebo chatách. To sú pre nich male stavby, ktoré im až tak nevynášajú. Jasné, že sa niekedy nájde milionár, ktorý je za vilu ochotný zaplatiť aj trojnásobok ceny len aby mal výkres a následne aj výstavbu zabezpečenú u otca.

„Sam ak ide o peniaze tak ten mesiac ti zaplatím. Len potrebujem aby si to prebrala za mňa. Mám tam pár dôležitých stretnutí, ktorých sa musí zúčastniť aj riaditeľ spoločnosti."

„Dobre. Beriem to. Ale len pre to, že do Londýna fakt nechcem ísť." Vydýchla som úprimne.

„Začínaš už dnes."

A to boli tie slova, ktoré má vrátili naspäť do reality.

- - - - -

„Slečna Samantha dlho ste tu neboli. Ale váš otec tu žiaľ nie je." Privítala má recepčná, ktorá bola približne v mojom veku. Možno o pár rokov staršia.

„Ahoj Chloe. Viem práve preto som tu ja. Ten mesiac, čo tu otec nebude za neho zastupujem ja." Pousmiala som sa a prevzala si svoju čipovú kartu.

Otec to mal premyslené veľmi dobre. Bez čipovej karty by do budovy nepustili žiadneho zamestnanca. Dokonca ani mňa. Aj napriek tomu, že vedeli kto som. Strážili si to, čo tu bolo. To, čo vybudoval otec.

S čipovou kartou v ruke som prešla k výťahom a jeden si privolala. Netrvalo ani minútu a stala som v ňom spolu s ďalšími pracovníkmi.

„Bože to zamestnávajú už aj take mladé šťandy? Veď tá určite nevie držať ani ceruzku v ruke. A ak hej tak určite len tú na obočie." Doľahol ku mne tlmený hlas zozadu výťahu.

Našťastie mi v tej chvíli niekto zavolal. Neznáme číslo, to sa teraz hodí.

- Samantha Smith, prosím?
Dobrý deň, bolo mi povedané, že zastupujete vášho otca. Len si chcem overiť, či dnešná schôdzka platí.
- Áno, otec išiel na dovolenku. Iste ak ste s otcom boli tak dohodnutí, tak ano platí.

Neriešila som čo povie ďalej. Len som jednoducho zložila a telefon vrátila do zadného vrecka svojich riflí.

Na 8.poschodí vystúpili takmer všetci. Až na mňa a na tú ženskú, čo má ohovárala.

„Niekedy je lepšie si najprv overiť koho ohovárate slečna, než vôbec začnete." Otočila som sa k nej.

„V tejto firme som dlhšie. Keď budú prepúšťať poletíš ako prvá." Vysmiala ma. Jej ešte nedošlo s kým hovorí?

„Som si istá, že teba vyrazia prvú. Už len z toho dôvodu ako sa rozprávaš s tvojou nadriadenou." Usmiala som sa a vystrela k nej ruku. „Samantha Smith, dcéra majiteľa spoločnosti. Teší ma." Ironicky som sa na ňu usmiala čakajúc čo urobí. Sledovala som, ako jej tvár pomaly bledla a ja som len ťažko zadržiavala výbuch smiechu.

„Oh prepáčte slečna. Nevedela som, že ste to vy. Prisahám. Keby som to vedela nevravela by som nič." Habkala pomaly.

„O jednej ťa chcem vidieť v mojej kancelárii." Nekompromisne som prehlásila pred tým, ako ona vystúpila z výťahu.