Different lifes

12.

Je pol jedenástej ráno a ja akurát čakám matku na letisku. Popravde mám strach z toho, ako naše stretnutie bude prebiehať. Nikdy sme nemali dobrý vzťah a preto sa toho teraz tak veľmi bojím.

„Nemala som sem chodiť." Úprimne som vydýchla a pozrela sa na Philipa, ktorý so mnou išiel, ako moja opora.

„Neblbni. Ty to zvládneš. " snažil sa ma upokojiť.

„Lietadlo letu číslo 46875 práve pristálo na dráhe C. Cestujúci tohto letu si svoju batožinu môžu vyzdvihnúť pri páse číslo 8." Nahlas som prečítala. „O chvíľu bude tu." Moje ruky sa začínali potiť.

A mala som pravdu. Čo chvíľa sa predo mnou objavila matka. Kráčala smerom k nám v doprovode nejakého muža. Držali sa za ruky a obaja vyzerali šťastne. Uniklo mi niečo?

„Mama" vydýchla som matke do hrude, keď som sa jej hodila okolo krku.

Naozaj netuším prečo som to urobila, ale musela som. niečo vo mne ma k tomu nútilo. No ani ona nevyzerala, že by jej to prekážalo. Svoje ruky obmotala okolo mňa a pritlačila si ma silnejšie na svoju hruď.

„Som rada, že si ma prišla počkať." Odtiahla sa odo mňa a venovala mi úprimný úsmev. „Vieš, to čo medzi nami dvoma bolo, bola len moja hlúposť. Neuvedomovala som si, že tým, ako sa správam ťa strácam. Mrzí ma to. No chcem aby si vedela, že som všetko pochopila a uprimne ľutujem." Vydýchla. Cely čas mi pozerala priamo do oči.

„Je to v pohode." Uistila som ju.

„Rada by som ti predstavila Boba. Môjho priateľa." Prehovorila a predo mňa sa postavil chlap, zhruba v maminom veku a s úprimným úsmevom na perách.

„Teší ma. Som Samantha. Dcéra." Zasmiala som sa a podala mu ruku. „A toto je môj kamarát Philip." Predstavila som aj jeho.

„Páni Phil, od kedy sme sa videli naposledy, zmenil si sa. Vyrástol si a je z teba-" odmlčala sa a rozmýšľala nad výberom vhodného slova. „Chlap" napokon neisto dodala.

„Ďakujem." Philip sa začervenal a vzal ich tašky.

V tichosti sme vyšli až pred letiskovú halu, rovno k môjmu autu. Pôvodne som za volant chcela pustiť Philipa, pretože ja si potrebujem vybaviť nejaké veci do práce. No potom mi napadlo, že si telefón prepojím cez bluetooth, budú to síce počuť všetci v aute, ale to mi nevadí. A teda hneď ako sme nasadli do auta a ja som si prepojila telefón vytočila som číslo na Sarah.

Me: Sarah ahoj, prosím ťa zhrň mi všetky stretnutia na zajtra. A ak ťa môžem poprosiť tak aj nejaké porady alebo niečo, ak je.

Sarah: Iste hneď to bude, len nájdem diár. Máš na mysli aj niekoho konkrétneho či všeobecne potrebuješ vedieť?

Me: Všeobecne prosím.

Sarah: Dobre v tom prípade máš dohodnuté stretnutie s Rodriguezom, Marshallom a s pánom Calderom je dohodnutá porada na pol tretiu. A ako tak pozerám maily teraz, tak Nicolas Dalton písal, že sa potrebuje stretnúť za projekt.

Me: Dobre takže všetko zruš. Zajtra do práce neprídem. S pánom Calderom sa dohodni, že hneď ako prídem do firmy sa mu ozvem a ostatných jednoducho zruš. Daltonovi daj moju adresu a napíš mu, aby sa dnes okolo šiestej zastavil u mňa, že všetko preberieme.

Sarah: Iste idem na to. Ahoj.

Mňa už k slovu nepustila a zrušila.

„Páni nečakala som, že sa až tak ponoríš do práce za tvojho otca." Prehovorila mama. „Ale som rada, že si ostala a prevzala to. Vidieť na tebe, že ťa to baví."

„Áno baví ma to. Možno otca poprosím, či by ma u seba nezamestnal na trvalo, keď sa vráti." Priznala som jej svoje plány. „Odkiaľ sa vlastne vy dvaja poznáte? A ako ste sa dali dokopy?" zmenila som hneď tému.

„Po tom, čo som odišla z otcovej svadby som nešla rovno na hotel, ale ešte do kaviarne. Bob tam akurát prišiel a predbehol ma, že sa ponáhľa na letisko lebo nestíha let." Zasmiala sa. Bolo na nej vidieť, že je teraz naozaj šťastná.

„A nejako sme sa dostali k tomu, že ma tvoja matka vyspovedala. Kam letím, kedy letím, prečo letím. Kadejaké šialené otázky." Prehovoril Bob. „A keď som priznal, že letím domov, do Londýna, hneď ma pozvala na rande."

„Typická mama. Nenechá si ujsť príležitosť." Poznamenala som so smiechom.

5:50 pm

Stres a nervy na seba nenechali dlho čakať a ja už od štvrtej stresujem. Bojím sa stretnutia s ním pretože budeme sami. Philip išiel na rande a moja mama s Bobom každú chvíľu odídu.

„Zlatko ideme my pomaly dobre? Prídeme okolo polnoci tak nás nečakaj, ale kľudne choď spať." Vyhlásila mama, keď si na chodbe obúvala topánky.

Rozhodla som sa ich odprevadiť dole, aby som si bola istá, že naozaj nájdu moje auto.

„Iste neboj sa. Užite si to." Popriala som jej a otvorila im vchodové dvere. Zhodou náhod akurát prichádzal Nicolas a tak sa s mojou matkou stretli.

Lenže v tej chvíli som si neuvedomila, že sa poznajú vďaka školským akciám, na ktorých sme sa veľakrát stretli.