Stráž ma prosím

Pol noc

V mesačnom tichu pláva čierna noc, lesy objímajú umlčané mesto pol nocou . Na ceste tiché kroky prebúdzajú les. Pokožka jasne bledá mesiacu sa páči. Jeho oči hviezdam patria a v ruke tabak ako každý mladý .Vlasy splývali s tmou , končeky niekedy jemne ovial južný vánok. Bol tu len on a ja. To bolo vždy jediné čo som si priala, nešlo teraz o to že je cudzí. Išlo o to prianie vnímať svet ako on. Ale na jeho tvári sa zračilo opačné prianie. V tomto tichu som musela dýchať s lesom hľadieť ako les, splynúť s hlasom lesa . Blízkosť je nebezpečná. Vánok osladila jeho krv, ktorá mu tiekla na spánku. Kráčala som vedľa neho s jeho domienkou že sa cíti sám. Aj ja som sama. Takto sme prešli až na koniec hlavnej cesty v lese, ktorá sa tiahla do mesta. Vidieť mesto z poza stromov a nikdy doň nevstúpiť bol môj najväčší trest. Ak by decká zacítili že sa nenachádzam v lese, som mŕtva. Môj pohľad bol stále na ňom pokým som dovidela. Keby nie sú okolo neho budovy vidím ho stále. A keby nie sú okolo mňa stromy opýtala by som sa ho prečo má udretú hlavu. Stratil sa tak isto ako moje vnútro. Ozval sa za mnou šepot.

,, Je už po pol noci, mala by si ísť k nám." šepkala ospalá Frey. ,,Musíš sa vracať do pol noci, Declan bude zúriť do rána. " nikdy na mňa nebola zlá ale blízko sme k sebe nemali.

,,Frey ale mňa to už nebaví, prečo sa na to nemôže už vykašľať. Nieje to ako predtým a nikdy nebude!"za úpela som ako šteňa. Nič mi nato nepovedala pretože vždy s ním súhlasila. Uvidela som jej sivú srsť a oči, ktoré vyzerali ako zapadajúce slnko. Rozbehla sa a ja som musela ísť za ňou. Moje zafúlané nohy sa rozbehli. Po celom tele mi vibrovala sila, srdce som mala v plameňoch pretože opúšťalo ľudské telo. Kričalo zbohom a mala som silu. Ako keby som sa na pár sekúnd strácala. Ale vždy keď otvorím oči, stojím na silných nohách v čiernej srsti. Všetko podo mnou praskalo. Zem sa otrásala a naša sila bola silnejšia než tieto lesy. S Frey sme prišli do hlbokého lesa, kde bol usadený Declan, náš najstarší spolu s ďalším silným Calebom v medennej srsti, Elio v sivej srsti, Frey sa k nemu pritúlila.Pretože rodičia ich ako malých naviazali. Ale sú mŕtvi. Všetci . Wyatt ležal za stromom. Vraj ho vždy rušíme. S každým spolupracuje ale s nikým sa dôverne nerozpráva. Niekedy mám pocit že sa zbláznil. Pretože si pamätá ako mu zabili sestru. Bolo by najlepšie keby je tu medzi nami. Bola by najstaršia a Declan by kňučal za svojím postavením.

,, Nie si hladná ?" Declan si ľahol ku mne a uši mal v pozore. Jeho srsť vraj ladila s mojou. Bol celý biely. Taká čistá farba bola jeho veľkým kontratom. Tak ako so mnou.

,,Nie." zavrčala som a otočila som hlavu, ktorú som si položila na chladnú zem.

,,Adah , neodchádzaj tak často preč, som len v strachu či ti niekto neublíži." zas ma poučoval a nechcel aby som chodila po lese. Určite by mi nejaká srnka ublížila alebo nejaký zajačik dupkáčik.

Ignorovala som ho a zavrela oči. Pocítila som jeho teplo na mojej pravej labe. Oprel si hlavu ale ignorovala som aj to.

,,Oddýchni si , zajtra sa porozprávame. " zaryl do mňa ňufák a potlačila som vrčanie. Jeho postavenie sa mi vôbec nepáči. Alfa Declan, pán celého lesa. No to určite. Nemôžem zavrčať ani ísť proti nemu. Ale nezabil by ma pretože ja som jeho slabina a posledná možnosť v jeho pláne. Možno by som ho mohla požiadať o to aby som išla aspoň na deň do mesta. Môj otec tam zobral mamu na večeru ale dalo to úsilie. Pretože to tam je nebezpečné. Neverím tomu. Zdá sa to byť len trocha chaotické. Celú noc som premýšľala a premáhala som sa aby som zaspala. Podarilo sa mi to ale o hodinu ma zobudil Declan

,,Adah!" jeho horúce telo mi ohrievalo chrbát. Pozabudla som sa a zavrčala som.